Stalo sa to pred sedemdesiatimi rokmi. Apokalyptické udalosti na seba nadväzovali v rýchlom slede. Svet sa zmietal v neistote, hodnoty štátov i hodnoty jednotlivcov sa otriasali v základoch. Nič by necharakterizovalo vtedajšiu realitu lepšie ako ono nadčasové hviezdoslavovské: „A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.“ Presne tak, Habermannův mlýn nebude o pravidelnom klepotaní v mlyne a zamúčenom dobrákovi s veľkými mocnými rukami, ale o udalostiach spojených s vojnou. Konkrétne s druhou. Josef Urban pri písaní vychádzal zo skutočných udalostí, do deja nás však vovádza v čase, keď ešte niet dôvodu myslieť na smrť a utrpenie. Vlastne v celej knihe sa s vojnou a všetkými tými hrôzami ani nestretneme, ak, tak len sprostredkovane, cez niekoľko drobných postáv gestapákov, ktorí presne zapadajú do predstavy, akú máme vybudovanú o mužoch s lebkami a prekríženými hnátmi na čapiciach. Postupne sa zoznamujeme s hlavnými protagonistami, predovšetkým s Augustom Habermannom, doslova nadčlovekom, ktorý vyniká vo všetkom, čomu sa venuje – podnikaním počnúc a gymnastikou končiac. Má prosperujúci mlyn, pílu, šťastné manželstvo, krásne deti a dobrého priateľa, lesníka Březinu. Je dobre stavaný, s bystrým úsudkom a vrodeným zmyslom pre spravodlivosť a poriadok. Keď treba pomôcť, pomôže, keď udrieť, udrie. Je tak požehnaný, že sa zákonite stáva tŕňom v oku nejedného dedinčana. Mnohí ho obdivujú, mnohých zožiera závisť. A aby som nezabudla, je Nemec. V kontexte doby a prostredia cítiť príležitosť na konflikt, ktorý na seba nenecháva dlho čakať. „Když cvičil Habermann, reprezentant jejich sokolské župy, všichni pozorně sledovali jeho napjaté paže nejen při komíhání, ale i při přesmyku a následném přednosu. Habermann však cvičení překvapivě ukončil tím, že napjaté nohy zvedl z přednosu do stoje na rukou. Několik vteřin držel polohu, aby vzápětí sbalil nohy a spustil se dolů na žíněnku.“ Príbeh Habermanna a jeho mlyna je v podstate veľmi jednoduchý a jeho vyrozprávanie by netrvalo dlho. Jeho priebeh a záver nemusí byť prekvapivý ani pre tých, ktorý tento príbeh nepoznajú. To, čo robí Habermannův mlýn zaujímavým, je poznanie, ako málo stačí, aby človek zabudol na to byť človekom, ako málo stačí, aby v nás zvíťazili pudy a rozum zlyhal na celej čiare. A to bez rozdielu, či stojíme na jednej, alebo na druhej strane. To, čo všetko zažili Židia počas druhej vojny, poznáme z nespočetného množstva kníh či filmov. Je to tak dobre a treba na to stále pamätať. Josef Urban však chce upozorniť aj na ďalšiu skupinu ľudí, ktorých vojna a jej dôsledky zasiahli podobným spôsobom. Násilné presuny nemeckého (a nielen nemeckého) obyvateľstva, uplatňovanie kolektívnej viny a činy samozvaných sudcov i katov sú impulzmi, na ktoré pri pozornom čítaní budeme musieť reagovať a konfrontovať svoje princípy s danou situáciou. „Všechno v životě se dvakrát vrací – láska i nenávist, pocit usmíření i bolest, začátek i konec, vítězství i kolosální prohra. Ale nic na tomto světě není na věky, ani lidé, ani vítězství, dokonce ani prohry. Čas smaže všechny ostré hrany a hluboké rýhy zasype písek zvětralých hor.“ Štýl, akým je kniha napísaná, je štýlom rozprávačsky strohým. V mnohých prípadoch ide autor až na dreň rozprávania. Často ide len o drobné činy hlavných protagonistov, no zároveň je rozprávanie popretkávané nádhernými opismi, na základe ktorých môžeme až takmer cítiť, dotýkať sa a naplno vnímať jednotlivé situácie. Urban má schopnosť používať slovo ako maliar svoje farby, jemne vypracovať a upozorniť na detail. Je to mimoriadne vnímavý autor, ktorý svoje vnemy dokáže brilantne sprostredkovať. Často som mala pocit, že sa pozerám cez objektív kamery. Možno je to dané aj tým, že Urban sa podieľal na vzniku rovnomenného filmu slovenského režiséra Juraja Herza, ktorý, mimochodom, do knihy napísal predslov o vlastných motiváciách filmového spracovania tejto novely. „V místnosti bylo teplo, vlahý letní vzduch pronikal otevřeným oknem do pokoje. Habermann seděl u stolu a poslouchal zprávy z fronty, byl zcela ponořen do svých myšlenek, byl králem svého malého království, na krátký čas, právě teď. Vítr mu čechral kaštanové vlasy v nepravidelných závanech, ve kterých cítil vůni pomletého obilí a také chlad nedaleké řeky. Podvědomě se usmál a rozevřel dlaň na stole. Mozolnatá rozrytá kůže se stovkami jemných vrásek.“ Film i literárnu predlohu mám teda za sebou. Film už nejaký ten rok, no príbeh vôbec nestráca na sile. Naopak, tým, že protagonistom vidíme „do hlavy“, môžeme viac zvažovať, viac hodnotiť, viac sa vžívať do ich životov, viac sa s nimi konfrontovať. Ťažko môžeme súdiť. Rozhodne sa však môžeme nechať poučiť, vliať zase trochu viac farby do nášho tak pohodlného a obľúbeného čiernobieleho videnia, aby nás tie dejiny opäť nezomleli...