Fragment

Príbehy, ktoré rozprávala polnoc

Pamätáte si to obdobie, keď v zahraničí veľmi ospevovali Shadow and Bone? Viacerí z nás tajne dúfali, že snáď ju preložia aj u nás. Nakoniec som to s čakaním vzdala a kúpila si ju v angličtine. Priznávam bolo to pár rokov dozadu, kniha vyšla v roku 2012-2013, ku mne sa dostala možno o tri roky na to, ale predsa to sklamanie z tej série ma bolí doteraz. O to s väčšou ostražitosťou som siahla po duológii Six of crows. Nie je to žiadne tajomstvo, že tá séria sa zaraďuje medzi moje obľúbené. A už vôbec nie je prekvapivé, že The language of thorns, v českom preklade Trnitá řeč, považujem zatiaľ za najlepšie dielo od Leigh Bardugo. Milujem knihy, ktoré sú inšpirované rozprávkami alebo mytológiou. Autor sa môže s dejom vyhrať, skombinovať niekoľko žánrov, zmeniť celú podstatu. Skrátka zbožňujem, keď sa autori neboja experimentovať a vznikne z toho hotová pastva pre dušu. A ak to má úžasné grafické spracovanie, tak aj pre oči. Trnitá řeč spĺňa takmer všetky moje podmienky pre retelling, ale aj po tej grafickej stránke je kniha spracovaná na jednotku. Rozhodne sa kniha zaraďuje medzi najkrajšie knihy aké vlastním. Bardugo sa tento raz v mojich očiach prekonala. Myslela som, že po Shadow and Bone už nič od nej neprečítam, nakoniec po Vranej šestke sa dostala medzi mojich najobľúbenejších autorov a svojou originalitou ma znova prekvapila. Jej štýl písania zbožňujem, jej postavy a svet mi prirástli ku srdcu. A čítať o príbehoch, na ktorých vyrastali jej postavy je pre mňa taký menší čitateľský zážitok. Vedela som, že to bude originálne, ale nečakala som, že to bude až tak dobré. Trnitá řeč je súbor rozprávok zo sveta Griše. Šesť rozprávok, ktoré majú temnú alebo čudnú atmosféru, ale každá jedna z nich má v sebe niečo prekvapivé, priam niekedy až šokujúce. 288 strán, 6 rozprávok, pričom najdlhšia z nich má cez 80 strán nie je veľmi veľký priestor na postavy a ich vývin. Ale mám pocit, že autorke nešlo o postavy ako také, ale skôr o atmosféru a šokujúce zvraty a zistenia. Je ťažké podchytiť tú správnu atmosféru a gradovať ju na pár stranách, tak aby si to čitateľ vedel vychutnať a oceniť to. Žiaľ, nie vždy tento zámer vyjde, ale tento raz to svoj účel splnilo. Každý jeden z príbehov bol originálny, inak poňatý, ale každý jeden mal tú správnu atmosféru, ktorá si ma získala po pár stranách. Samozrejme, niektoré z príbehov sú trochu slabšie, ale záver je vždy originálny a najmenej očakávaný. Začiatky, niektorých príbehov sú ťažšie, ale ako náhle si osvojíte tú atmosféru, tak sa to číta samo. Ayama a trnitý les 4/5* Príliš chytrý lišák 4/5* Čarodějnice z Duvy 5/5* Malá Kudlička 4/5* Princ Vojáček 4,5/5* Když voda zpíva oheň 5/5* Tí, ktorí ma sledujú na GR vedia, že Čarodějnicu z Duvy som už čítala v angličtine pred cca rokom a bola som z nej trochu zmätená, ale páčila sa mi. A v preklade som si ju užila o niečo viac. Čo sa málokedy stáva, ale predsa som z nej najviac nadšená. Najmenej sa mi páčili Príliš chytrý lišák, ktorý mi to, ale vykompenzoval so svojim koncom, ktorý som trochu očakávala, ale rozhodne som nečakala v tom tú surovosť. Potom tu máme príbeh menom Malá Kudlička, ktorá v sebe skrýva ponaučenie. Princ Vojáček bol asi zo všetkých najčudnejší. Zanechal vo mne kopu zmiešaných pocitov, ktoré doteraz nedokážem identifikovať. Čo sa týka príbehu Když voda zpíva oheň, tak po poslednej vete, ktorú som si musela prečítať ešte raz ako som si prešla poznámku autorky, tak z môjho mozgu zostala iba kaša. (Mini spoiler: Príbeh matky Ariel?! Haló?! To chcete!) Určite odporúčam si prečítať poznámku autorky, pretože tie príbehy potom majú úplne iný zmysel. Nechcem sa dopodrobna vyjadriť ku každému príbehu, pretože vás nechcem ukrátiť o to čaro. Zoberte si moju radu ku srdcu a prečítajte si to. Možno to nie je najlepšia kniha za tento rok, ktorú som čítala, ale rozhodne je to jedna z tých kníh, ku ktorým sa ešte vrátim. Vďaka originalite a atmosfére, ktorú Bardugo dokázala napchať samostatne do každého jedného príbehu považujem tento súbor rozprávok za skvelý počin. Ak premýšľate nad niečím od Bardugo, tak po Six of crows vám určite odporúčam Trnitú řeč, pretože originalita a spracovanie je rozhodne geniálne, aspoň v mojich očiach. Kniha je nielen krásna na pohľad, ale aj obsahovo je to iné, než nájdeme na našich pultoch v kníhkupectvách. Pre mňa to je rozhodne z autorkiných najlepších kníh a verím, že sa ešte prekoná.

Dogmatixx, 31.10.2018

Všetko alebo nič | Kletba vítězů

Marie Rutkoski je skúsená americká spisovateľka venujúca sa literatúre pre deti a mládež a zároveň je aj vysokoškolskou pedagogičkou. Vo svojej akademickej práci sa venuje najmä prepojeniu detskej literatúry a starovekých klasík. Čo je aj kľúčové pri niektorých knihách z jej repertoáru, najmä pre trilógiu Kletba vítězů, nakoľko sa pri jej písaní nechala inšpirovať práve starovekým Rímom a Gréckom a hlavne národmi, ktoré toto územie obývali, ich zvykmi a kultúrou. Kníh, ktoré by boli nejakým spôsobom inšpirované starovekými kultúrami, je na trhu viac, než by som dokázala spočítať. Niektoré sú skutočne verné vo svojich dobových opisoch, no a iné pristupujú k zdroju svojej inšpirácie oveľa voľnejšie. No a potom sú tu knihy, ktoré sa na jednej strane aj snažia byť čo najviac autentické, ale na druhej strane si ich autori uvedomujú, že by to asi najskôr nezaujalo toľko čitateľov, tak sa rozhodnú pre o čosi voľnejšie spracovanie. Myslím, že to je prípadom aj tejto knihy. Svet tejto knihy je pomerne obsiahly a veľký, je v ňom naznačených niekoľko samostatných národov, ktoré medzi sebou viac alebo menej bojujú. Všetko to spôsobujú Valoriáni, pre ktorých je vojna istým druhom náboženstva a ja som si istá, že vám to pripomína minimálne jeden staroveký národ, o ktorom sme sa učili na dejepise. Tento národ si predsavzal ovládnuť čo najväčšie územie, pretože jednoducho môže a hoci sú tak trochu posadnutí podivnou predstavou cti, je pre nich nečestný boj takisto prijateľný, nakoľko ako sa hovorí „účel svätí prostriedky“. Je jasné, že tento národ sa neteší veľkej obľube medzi svojimi susedmi a o to menej v krajine, v ktorej pôvodných obyvateľov buď zabili, ak sa im postavili na odpor, alebo ich zotročili, ak sa rozhodli vzdať. Pretože aj život v otroctve je predsa len život. Ak vám toto nepríde samo osebe trošku choré, určite vás nepoteší, prečo to všetko urobili. Nie preto, lebo by túžili po bohatstve alebo sláve, ale jednoducho preto, že skrátka mohli. Je teda jasné, že skôr alebo neskôr sa nájde niekto, komu sa podobný druh politiky znepáči natoľko, až sa proti nemu rozhodne povstať. Ale to je hudba budúcnosti. Najskôr sa mi predstavili hlavné postavy. Kestrel je zaujímavá hrdinka, pretože na jednej strane je hudobným virtuózom, ale na tej druhej je vskutku nadaným stratégom, čo ju stavia do nemilej pozície. Valoriánske deti si totiž do určitého veku musia vybrať, či sa rozhodnú pre vojenskú kariéru, alebo sa, ako je to v prípade dievčat, vydajú a založia si rodiny. Protipólom tejto hrdinky je Arin, potomok pôvodných obyvateľov a otrok, ktorý je k svojej smole až príliš búrlivý a neznáša príliš dobre, ak mu niekto rozkazuje. Obaja majú v živote svoje vlastné ciele, ale nejakou náhodou sa ich životy prepletú a vznikne z toho katastrofa – aspoň občas. Sledovať ich osudy ma bavilo, nakoľko autorka má veľmi príjemný štýl písania a stránky odsýpali jedna za druhou takou rýchlosťou, až ma to niekedy samu prekvapovalo. Navyše bol dej pomerne dynamický aj vďaka tomu, že som si nemusela čítať opisy nudných činností a Marie sa rozhodla občas v deji preskakovať, čo knihe rozhodne prospelo. Vďaka tomu som postavy mohla spoznať nielen v inom prostredí, ale aj v iných druhoch situácií. Striedanie pohľadov zase zabezpečilo, že som sa mala čím zaoberať a jednotlivé náznaky toho, čo sa ešte len stane, celkom slušným spôsobom gradovali napätie. To aj vyvrcholilo – avšak nie až v závere knihy, ale zhruba tretinu pred koncom. A až v tomto bode sa začali prejavovať prvé nedostatky tejto knihy, ako keď sa v deji začali diať tieto naozaj nelogické momenty. Postavy sa začali správať čudne, miestami až naivne a vďaka tomu v knihe vzniklo toto asi päťdesiatstranové vákuum, v ktorom sa nič nedialo a postavy vlastne akoby ani nevedeli, či sa ešte chcú niekam posunúť, respektíve, či sa tam chcú posunúť ešte v tejto knihe. Tým pádom samotný záver knihy pôsobil o čosi podivnejším dojmom, než najskôr mal. Záverečné kapitoly boli úplne dychberúce, plné nádherne strategického plánovania, ktoré naznačujú, že autorka má v rukáve ešte niekoľko zaujímavých tromfov. Ale rozhodne by tieto jej strategické schopnosti vynikli viac, ak by sa rozhodla osudných päťdesiat „hluchých“ strán odstrániť a priamo z veľkej akcie by sa dostala k veľkému finále. Čo by som od skúsenejšej autorky, ktorou Marie Rutkoski je, očakávala skôr ako ten nesúrodý tanček, keď sa postavy nevedeli rozhodnúť, či sa vlastne ešte nenávidia, alebo už milujú. Kletba vítěžů je zaujímavou knihou hneď v niekoľkých ohľadoch. Národy v nej sú voľne inšpirované starovekými kultúrami, je možné tu nájsť mnoho zo starovekých Rimanov, ale aj Grékov. Namiesto mágie je ústredná zápletka vystavaná okolo zápolenia dvoch hlavných národov – tých „nadradených“, pre ktorých je vojna náboženstvo a tých „pokorených“, ktorí si namiesto smrti zvolili otroctvo. Ako to už v podobných knihách býva, hlavní hrdinovia sú príslušníkmi opačných národov. Kestrel je dcérou mocného generála, je chladnokrvným stratégom, no zároveň aj citlivým hudobníkom. Naproti tomu je Arin, čiastočne otrok, no zároveň aj silný bojovník neochotný skloniť hlavu. Títo dvaja si náhodne vstúpia do životov a veľmi si ich ovplyvnia. Príbeh mi striedavo rozprávajú obaja a to zabezpečilo, že som sa nenudila. Jednotlivé náznaky toho, čo ešte len príde, zaujímavým spôsobom gradovali dej. Navyše sa kniha aj veľmi dobre čítala, nakoľko autorka má príjemný štýl a nezdružuje sa opismi zbytočností, pričom sa nebojí preskakovať v deji aj dlhšie časové úseky. Problém nastáva až v záverečnej tretine – keď vyvrcholí gradované napätie, avšak záver knihy je ešte v nedohľadne. Kvôli tomu v deji vznikne obrovské hluché miesto, v ktorom postavy akoby stratili zdravý úsudok, nedokážu konať logicky, sú vlastne až naivné v tom svojom poskakovaní. Našťastie knihu zachraňuje niekoľko posledných kapitol, ktoré ukážu, že autorka je nielen schopný stratég, ale že pre nás v nasledujúcich dvoch pokračovania ešte kadečo chystá.

Lili-darknight.blogspot.cz, 15.10.2018

Marie Rutkovski ~ Kletba vítězů

Na túto knihu som mala zálusk už nejakú dobu. Vždy som obdivovala originálnu obálku. A vždy som túto knihu plánovala čítať, len nikdy som sa nedokpala k tomu, aby som si ju naozaj objednala a konečne sa do nej pustila. Ale našťastie, Fragment sa rozhodol túto knihu vydať a ja som si ju naozaj nemohla nechať ujsť. Kletba vítazov je príbeh o Kestrel, dcére generála Valoriánskej ríše, ktorá sa ocitá pred voľbou - pridať sa k armáde a pokračovať v otcových šľapajách alebo vydať sa. Kestrel sa ale nepozdáva ani jedna možnosť a tak sa rozhodne nájsť si svoju vlastnú cestu. Samozrejme, do cesty sa jej pripletie otrocký chalan, Arin. Ale, Kliatba víťazov nie je nejaký romantický príbeh medzi dcérou generála a otrokom, Je to presne taký príbeh, aký som si už dlho želala čítať. Je to príbeh plný politického manipulovanie, dohôd a politických rečí. Kliatba víťazov od Marie Rutkovski je plná taktizovania, premýšľania o dva kroky dopredu ako vaši nepriatelia, Už dlho som túžila čítať poriadnu knihu, s poriadnym politickým taktizovaním a táto kniha bola preto dokonale stvorená. Autorka sa toho poriadne zhostila a nedá sa povedať, že by som bola sklamaná. Kniha bola plná akcia a prekvapenia a hlavne neočakavaných zvratov v deji. Marie Rutkovski sa rozhodla písať knihu z dvoch pohľadov - a to konkrétne z pohľadu Kestrel a Arina. Oba pohľady boli veľmi dobre prepracované, rozdielne a naozaj som nemala problém orientovať sa v tom, koho pohľad práve čítam. Či už to bol pohľad Arina, ktorý neznel dievčensky alebo pohľad Kestrel, ktorá zasa znela ako dievča. Rozmýšľala primerane svojmu veku, robila aj nejaké chyby, nebola perfektná, ale zasa, na svoj vek bola veľmi bystrá a myslelo jej to hlavne v taktickom myslení. Štýl písania autorky bol veľmi dobrý, svižný a čítal sa naozaj dobre. Trochu som sa knihy obávala, keďže v origináli vyšla v roku 2014 a dosť často sa mi stáva, že som týmito knihami sklamaná, nesadnú mi a vo väčšine prípadov mi prídu neprepracované, odfláknuté a tak ďalej. O to som radšej, že sa to pri tejto knihe tak nestalo. Aby som to zhrnula, Marie Rutkovski je naozaj veľmi dobrá autorka a tento príbeh z jej pera naozaj stojí za prečítanie. Nielenže je plný akcie, dynamiky, romantického napätia medzi hlavnými hrdinami, má nádhernú obálku, je takisto aj veľmi prepracovaný, prekombinovaný a nachádza sa v ňom veľa politického taktizovania, ktoré len tak v nejakej knihe nenájdete. Preto som veľmi rada, že táto kniha je aj preložená a dostala sa aj na náš knižný trh.

Never Trust a Duck, 15.10.2018

Exemplárny príklad vydareného pokračovan

Druhé časti sérií sa veľmi často potýkajú s istým neduhom. Rozvíjajú svet a postavy z úvodného dielu a pripravujú pôdu pre blížiace sa vyvrcholenie. Tým však ostávajú kdesi na pomedzí, dej upadá a ak sa aj vyskytne nejaký zvrat, je očakávaný a málo efektívny. Rachel Caine vytvorila úžasný svet ovládaný všemocnou Knižnicou a podľa prvej časti Z kostí a inoustu som si ju zaradil na piedestál autoriek v žánri young adult. Nekopíruje, nenudí, píše ohromne pútavé rozsiahle knihy a jej postavy si okamžite zamilujete. Nesmierne som dúfal, že pokračovanie s názvom Z ohně a papíru nesklame ako mnohé iné, ale Rachel Caine sa nielenže ukázala ako zručná majsterka, ešte dokázala vylepšiť pôvodný dojem a prekvapovala ma priebežne každou kapitolou. Velká knihovna tak naďalej ostáva sériou, ktorá môže byť vzorom pre mnohých autorov. Prvý diel nás z Anglicka zaviedol predovšetkým do Alexandrie a bojmi zmietaného Oxfordu. Príbeh Z ohně a papíru sa začína v Alexandrii, pokračuje v Ríme a končí v Anglicku, kde všetko pôvodne začalo. Tým sa uzatvára jeden veľký kruh a môžeme sa presunúť opäť niekam inam. Rachel Caine rozhodne vie, ako udržať čitateľovu pozornosť, o zvedavosti a nedočkavosti ďalšej časti ani nehovoriac. Ústrednou postavou ostáva Jess, vojak Knižnice pochádzajúci z rodiny pašerákov, ktorý počas skúšok a výcviku získal priateľov na život a na smrť. Doslova. Rýchlo totiž zisťuje, že Knižnica im všetkým klamala, a preto musia urobiť, čo je v ich silách, aby z jej pazúrov zachránili jedného z nich. Pritom je jasné, že sa z nich stanú zradcovia odsúdení na smrť a ich životy sa už nikdy nevrátia do starých koľají. Vojaci, učenci a mágiu ovládajúci obskuristi musia spojiť sily, aby porazili najvyššie inštancie, Veľkú gardu aj mechanické sfingy a levy, aby vzápätí čelili rebelským paličom kníh, či dokonca vlastnej rodine... Dej plynie tak rýchlo a pritom strhujúco, že mi ani nevadili dlhé kapitoly. Obvykle totiž dávam prednosť kratším kapitolám a dynamickejšiemu textu, ale v tomto prípade to nie je žiadne mínus. Obdivujem schopnosť Rachel Caine rozvíjať hneď niekoľko motívov súčasne, a pritom žiadny extra nevyčnieva ani nie je v úzadí. Každá postava je originál, má svoj príbeh a motiváciu. Vďaka tomu nie vždy tušíte, čo sa stane, a nechávate sa unášať čarom prekvapení. Svet, v ktorom vládne Knižnica a knihy sú pokladom, je fascinujúci natoľko, že som v ňom neraz zatúžil žiť napriek hrozbám, ktoré by to so sebou prinieslo. No mať po boku takých priateľov, ako je Jess Brightwell, by bolo dostatočnou zárukou šťastného konca. Hoci ktovie, ako to napokon celé dopadne. V tretej časti sa pozrieme i do zámoria, priamo do srdca rebelov, a tentoraz už nemám žiadne pochybnosti o tom, či si autorka udrží nastolenú latku. Je totiž skôr pravdepodobné, že ju ešte navýši, a ja už teraz viem, že nás čaká ďalší skvelý boj. Z ohně a papíru je skvelým pokračovaním, takže ak náhodou ešte nepoznáte danú sériu, nestrácajte čas.

marekzakopcan.sk, 13.10.2018

Dievča v modrom plášti (Recenzia)

Monica Hesseová

V poslednom čase sa na našom trhu objavuje stále častejšie beletria s vojnovou tematikou. Je o ňu záujem, čo ma veľmi teší. Nielen z dôvodu, že sa o túto časť našej histórie sama zaujímam, ale predovšetkým preto, lebo si myslím, že toto je niečo, o čom treba hovoriť a čo si treba neustále pripomínať. Na druhej strane je však možno ťažké vybrať si z takého množstva práve tie knihy, ktoré nás budú najviac zaujímať. Tak prečo práve Dievča v modrom plášti? Najzaujímavejšie na celej knihe pre mňa bolo prostredie, do ktorého je príbeh zasadený. Holandsko, konkrétne Amsterdam, je miesto, ktoré vojna neobišla, ale o tomto území sa v literatúre až tak veľmi nehovorí. Nečítala a ani som nevidela doteraz nič, čo by mi priblížilo, ako vojna poznačila túto krajina. Druhým veľkým lákadlom bol fakt, že okrem zobrazenia vojnového Amsterdamu nám príbeh prináša aj detektívnu zápletku. Hlavná hrdinka totiž pátra po stratenom dievčati a sleduje všetky možné stopy, ktoré by ju k nej mohli priviesť. Na druhej strane, možno práve táto zápletka knihe aj "uškodila". Predpokladám, že práve tým, že je príbeh fikcia, sa vo vyšetrovaní objavujú veľmi zjednodušené kroky a postupy. Niektoré stopy sú nelogické, nesystematické a nevidím v nich žiadnu nadväznosť. Aj keď priznávam, že nápad sa mi veľmi páčil, v prevedení vidím viaceré nedostatky. Páčilo sa mi priblíženie odboja amsterdamských obyvateľov, odvahu mladých študentov a zobrazenie záchrany židovských detí. Taktiež poukázanie na potrebu zachytiť hrôzy vojny pre budúce generácie častokrát s rizikom nasadenia vlastného života. Postavy sú sympatické, ale príbehom som preletela tak rýchlo, že nejaký hlbší dojem vo mne nezanechali. Hlavná postava Hanneke sa pretĺka vojnou ako vie. Snaží sa pre seba a svoju rodinu zabezpečiť lepšie podmienky, ako majú ostatní. Jej výhodou je árijský vzhľad, ktorým ľahko oklame nemeckých vojakov, ale postupne zisťuje, že vo vojne ide oveľa viac ako ostať sama nažive. Že dôležité nie je len prežiť, ale pomôcť aj iným, a práve to sa môže stať zmyslom života. Autorkin štýl je veľmi jednoduchý, začítala som sa rýchlo a napriek vážnej téme bolo čítanie príjemné a miestami dokonca aj dosť napínavé. Vojna je zobrazená na pozadí príbehu a aj keď konanie osôb veľmi ovplyvňuje, jej vyobrazenie je jemné, nezachádza do podrobností, nedeprimuje a nedostáva vás do beznádeje, ako to býva u mnohých iných podobných titulov. Knihu by som preto odporučila predovšetkým ľuďom, ktorí si o vojne sem-tam niečo radi prečítajú, ale neočakávajú faktami nabitý román. Taktiež sa nemusíte báť krvavých opisov umierajúcich a dramatické opisy prostredia. Nemôžem však ani tvrdiť, že by išlo o oddychovku. Je to niečo medzitým. Zlatý stred medzi tým, čo je vážne a tým, čo je až drastické. Určite ju odporúčam všetkým, ktorí si o vojne radi rozšíria svoje poznatky, ja som v nej tiež našla opäť niečo nové a zaujímavé.

elliesbookverse.blogspot.cz/2018/, 11.10.2018

Viac o knihe

Leigh Bardugo | Zkáza a naděje

Taktiež pri záverečnej časti série Griša som sa presvedčila o tom, že autorka stavila skôr na starú dobrú YA klasiku. Táto trilógia, napriek tomu, že je z rovnakého sveta ako Vrania šestka, sa príbehom a postavami prikláňa skôr k typickým knižkám pre mládež. Svet je originálny, vidno, že autorka má všetko premyslené do detailov. Nie je to však nič prelomové, nič nové v knižnom svete. Strany od polovice odsýpali jedna radosť, no stále pokladám príbeh skôr za priemerný, oddychový. Na jedno prečítanie. Prvá polovica knihy sa mi zdala dosť slabá. Mala som problém začítať sa a nadviazať spojenie s postavami. Hlavnú hrdinka mi bola o niečo menej sympatická než v predošlých dieloch a dokonca mi začal dosť prekážať aj Mal. Až keď sa príbeh viac rozhýbal, keď prišli na rad akčnejšie scény, podarilo sa mi konečne začítať. Tie ma okamžite vtiahli do deja a ja som si spomenula, prečo ma Ravka tak uchvátila. Kniha ma úplne nenadchla, ale ani nesklamala. Vlastne vo mne nevyvolala žiadne hlboké emócie. Po predošlých knihách som už tušila, čo môžem čakať a presne to som aj dostala. Nezostala som ničím úplne prekvapená, ešte aj záver bol v podstate taký, aký som očakávala. S postavami to bolo v tejto časti o niečo horšie v tom zmysle, že mi na nich až tak nezáležalo. Romantická línia mi začala dosť prekážať a príbeh by sa rozhodne zaobišiel bez vzťahových pletiek. Keďže ale ide o klasickú YA, bez podobných vecí by to nefungovalo, že? Autorka sa poučila až pri Vranej šestke a tam sa viac sústredila na dej a nie na romantiku, z čoho vznikol vážne skvelý príbeh. Mojou najobľúbenejšou postavou zostáva aj naďalej Nikolaj. Vlastne mám dojem, že bol pre mňa jediným lákadlom a čítala som knižku hlavne kvôli nemu. Lenže čo to vypovedá o ostatných postavách? Jeho dejová línia sa ako jediná uberala smerom, ktorý som vôbec, ale vôbec nečakala. Podľa recenzií ostatných som tušila, že sa mu prihodí niečo nepekné, ale toto... ach. No som rozhodne zvedavá, ako sa bude ďalej vyvíjať jeho príbeh. Úplným opakom Nikolaja je Darkling. Ten ma zaujímal hádam ešte menej ako v predošlých dieloch a to už je čo povedať, lebo ani tam ma práve nenadchol. Jeho postavenie v príbehu šlo akosi mimo mňa. Nedokázala som s ním súcitiť, nepokladala som ho ani za takého zlého, akého ho autorka vykreslila... on mi tam len zavadzal. Je to dosť smutné vzhľadom na to, že bol hlavnou postavou, proti ktorej ostatní bojovali, a nebyť jeho, nič by sa nedialo. Možno keby zohrával väčšiu úlohu, mal svoje scénky, aby som ho lepšie pochopila, tak by som s ním skôr nadviazala nejaké spojenie. No takto jednoducho nie. Je omnoho viac lepších záporákov. Ako som už spomínala, druhá časť knihy bola výrazne lepšia, očakávaný akčný záver sa mi tiež páčil. V podstate som spokojná s tým, ako séria skončila. Neohromilo ma to, no ani nemám chuť knihu vyhodiť okna. Podľa mňa je však táto trilógia skôr predskokanom vážne skvelých kníh od tejto autorky. Povinná jazda, ak ste fanúšikom Leigh Bardugo, no nič, bez čoho by ste sa ako milovník YA literatúry nezaobišli. Je to príbeh na jedno prečítanie. Odporúčanie: Ak máte radi nové svety, dobrodružstvo a klasickú YA romantiku, rozhodne táto séria stojí za prečítanie. Vrania šestka je úžasná a tento príbeh sa s ňou tak úplne nedá porovnávať, zato vám ponúkne nový náhľad na autorkin svet. A, samozrejme, je tam Nikolaj. Kvôli nemu odpustíte sérii aj drobné nedostatky.

lyn-von-nightlight.blogspot.cz, 10.9.2018

V tieni mocnej inštitúcie | Z ohně a pap

Rachel Caine je úspešná americká autorka, ktorá je u nás veľmi dobre známa. Veľa z jej kníh sa dočkalo prekladu, avšak doteraz najúspešnejšou a najznámejšou sériou ostávajú jej knihy o upíroch. Okrem toho má však na konte niekoľko desiatok kníh rôznych žánrov. Séria Velká knihovna patrí medzi jej novšie práce. Ako mne a mojim spolužiakom kedysi povedal náš vyučujúci – v literatúre máme viac ako dvetisícročnú prácu rôznych autorov a preto je náročné prísť s niečím, čo sa tu už predtým neobjavilo. S výhradami s tým súhlasím, ale vždy rada dodávam, že bez ohľadu na ohranosť témy vždy záleží hlavne na spracovaní. A niekedy aj na výbere žánrov, ktoré dáte dokopy, aby váš príbeh bol o niečo zaujímavejší a originálnejší. Rachel Caine sa vo svojej sérii rozhodla spojiť dokopy hneď niekoľko zaujímavých žánrov. Okrem alternatívnej histórie je možné na stránkach nájsť aj prímes steampunku, fantasy (v niektorých momentoch voľne prechádzajúcej do science fantasy) a občas mám pocit, akoby som sa ocitla v niektorej dystopickej sérii, avšak tentoraz bez tej globálnej katastrofy. V tomto naozaj zaujímavom mixe sa odohráva veľmi zaujímavý príbeh. Postavy sú, až na niekoľko výnimiek, totožné s predchádzajúcou knihou. Rozprávačom je ešte stále Jess a na jeho správaní je jasné vidieť, že sa oproti predchádzajúcemu príbehu zmenil, hoci nie vždy je jasné, či to bolo k dobrému. Podobnými zmenami prešli aj ostatné postavy, len v ich prípade je o niečo náročnejšie to odhadnúť, nakoľko ich správanie som mohla hodnotiť len cez Jessove oči, takže niektoré scény boli o čosi viac skreslené, než by sa mi páčilo. Prostredie bolo stále rovnako krásne a dychberúce, no aj nebezpečné. Dej sa väčšinovo odohráva v Alexandrii, ktorá je rozhodne exotickým miestom. Avšak nič iné som ani nečakala, nakoľko ide o druhé pokračovanie série, tým pádom mi postavy, prostredie a aj samotná zápletka boli predstavené už v predchádzajúcej knihe. Zápletka sa veľmi nezmenila a v podstate je totožná s ústrednou témou mnohých dystópií – skupinka deciek sa rozhodne bojovať proti despotickej nadvláde niekoľkých jednotlivcov, v tomto prípade ide o samotnú Veľkú knižnicu, a na svojej ceste k víťazstvu veľakrát zakopnú, mnohokrát ich zradia, zaútočia na nich a vždy niekoho zrania. Takže máme ohranú tému a aj samotná schéma udalostí je viac-menej pevne daná. Čo je teda na tejto knihe také odlišné? Čiastočne je za istú odlišnosť od iných sérií zodpovedný samotný dej. Oproti prvej knihe, v ktorej bol úvod príliš rozvláčny a nudný, je táto kniha o čosi akčnejšia a jednotlivé udalosti sú viac vyvážené. Akčné sekvencie striedajú krátke epizódky plné plánovania. Napätie doslova odkvapkáva z jednotlivých slov. Prvok exotickosti však do celej série prináša aj organizácia, proti ktorej postavy bojujú. Veľká knižnica je snom každého knihomoľa a kto by nechcel, aby mala všetku moc na svete v rukách práve skupina ľudí, ktorá tvrdí, že knihy sú tým najdôležitejším na svete. Vďaka tomuto konceptu sa do deja dostáva veľká dávka temnoty a pochmúrnosti. Nakoľko na jednej strane je Veľká knižnica úžasným miestom, pre ktoré sú dôležité vedomosti, no na druhej strane je pre ňu oveľa dôležitejšia moc. Páčilo sa mi, ako boli postupne odhaľované jednotlivé napojenia na vysokopostavené osoby, intrigy, zložité plány a do toho všetkého sa odvíjal dobrodružný a nebezpečný príbeh o rôznorodej skupinke detí a dospelých, ktorí sa to všetko snažia zmeniť. Pričom nešlo len o bezduché bojovanie, ale opäť ma v deji milo prekvapili hlboké pasáže plné zamyslení. V konečnom dôsledku som teda dostala zaujímavo vystavanú knihu, ktorá ma síce nedokázala prekvapiť v momentoch, keď najskôr mala, ale napriek tomu sa čítala dobre a prinútila ma tešiť sa na pokračovanie. Z ohně a papíru je v mnohých ohľadoch lepšou knihou, než bola jej predchodkyňa Z kostí a inkoustu. Dej plynulo nadväzuje na udalosti predchádzajúcej knihy, pričom v deji prešiel presne neurčený časový úsek. Jednotlivé postavy majú za sebou dlhú cestu a prešli akýmsi vývojom, no niekedy je to ťažké posúdiť, nakoľko rozprávačom príbehu je ešte stále Jess. Ako rozprávač je príjemný, hoci ako postava zažíva občas naozaj zaujímavé... momenty. Tie súvisia najmä s tým, že samotný dej je v prípade tejto knihy omnoho viac vyvážený. Tam, kde bola prvá polovica predchádzajúcej knihy pomalá, rozvláčna a v niektorých momentoch nezaujímavá, tam bola táto kniha plná akcie, nebezpečenstva a plánovania. Niektoré udalosti a odhalenia síce pôsobili prvoplánovo, no napriek tomu bolo príjemné čítať knihu, ktorá si celý čas dokázala udržať moju pozornosť. V otázke dynamiky teda došlo k zmene k lepšiemu, avšak v smere zápletiek a plánovania sa podobne príjemná zmena nedostavila. Niektoré udalosti boli takmer nelogické a nepremyslené, iné vyslovene prvoplánové a niektoré veľké odhalenia neboli až také nečakané, ako najskôr mali. Našťastie však tieto časti striedali zaujímavé zamyslenia a niekedy nečakane hlboké myšlienky. Vďaka tomu sa kniha čítala naozaj príjemne, avšak takisto odhalila autorkine nedostatky. Rachel Caine má síce naozaj úžasnú fantáziu a vytvorila nádherný a zároveň desivý svet so silným nepriateľom, ale na druhej strane nie je najlepším stratégom, čo sa prejavuje najmä v naivnosti plánov a konaní jej postáv.

Lili-darknight.blogspot.cz, 8.9.2018

Apolónov pád #2- Temné proroctvo (Rick R

Rick Riordan

Druhá časť mi, rovnako ako prvá, potvrdila niekoľko vecí a to, že Rick je geniálny spisovateľ, od ktorého by som si prečítala vyslovene čokoľvek; že vybrať Apolóna ako hlavnú postavu a rozprávača bol naozaj veľmi dobrý nápad a že Percy Jackson a všetky nadväzujúce série budú navždy mojou srdcovkou. (odpustite takéto nadšené srdcervúce úvody, ale ja si nemôžem pomôcť.) Príbeh začína šesť týždňov po udalostiach v predošlej časti. Apolón cestuje v spoločnosti dvoch spoločníkov, ktorí sa zjavili na konci predošlej knihy- Lea Valdeza a Kalypsó. Vážne, Rick ma nemohol viac potešiť. Leo je úžasná postava, ktorá mi počas celého čítania Bohov Olympu všetko spríjemňovala. Páči sa mi, aký je vtipný a šikovný a celkovo jeho povaha mi hrozne sadla. Preto mi vždy bolo strašne ľúto, že on ako jediný zo sedmičky polobohov, ktorí ako hlavní hrdinovia bojovali proti Gai, nemal s nikým svoj "šťastný koniec." A tak keď sa na scéne objavila Kalypsó, nemohla som byť radšej. Kalypsó bola jednou z mojich obľúbených postáv už v pôvodnej Percy Jackson sérií, hoci sa v príbehu nevyskytovala veľmi dlho. Tak trochu som v kútiku duše jej a Percymu držala palce... aj keď mal Annabeth. Neviem, vždy som rozmýšľala, aké by to bolo, keby sa po ňu vrátil, keby sa po ňu NIEKTO vrátil... A zrazu sa to stalo s Leom a ja som konečne mala pokoj na duši. Takže Caleo je jednoznačne jeden z mojich obľúbených párov ??. Ako som už spomínala, to, že rozprávačom tejto série je Apolón, bol neskutočne dobrý výber. Je to niečo úplne iné, pretože hoci je aj on teraz smrteľník a už nemá všetky svoje božské vlastnosti, stále je to boh, ktorý prežil už tisícročia a za svoj život stretol stovky ľudí, oblúd a iných bohov o ktorých by mohol kadečo rozprávať. A presne to sa mi na knihe páčilo zo všetkého najviac. Príbehy, ktoré my poznáme ako mýty, opisoval z pohľadu zainteresovaného. Dokonca aj nepriateľ s ktorým sa musel v tejto časti vysporiadať, bol preňho kedysi známy, dokonca priateľ. Nera s ktorým bojoval v predošlej časti, si pamätal ako zlého a surového vládcu, ktorý len ničil a tyranizoval. Tentoraz sa však stretáva s niekým, kto bol kedysi milý a zábavný mladý muž, s ktorým má spoločnú históriu. Sledoval jeho bezstarostnú mladosť, no aj jeho postupnú premenu na mocného a krutého vládcu a na človeka, akým je dnes. Rovnako stretol aj niektorých ľudí, ktorí sa k nemu v minulosti modlili a on ich prosby nevypočul a teraz videl, aké katastrofálne následky to pre nich malo. Vidno, že Apolón pomaly začína chápať, že napohľad bezvýznamní smrteľníci majú tiež svoje miesto vo svete (dokonca by on sám bez nich bol častokrát stratený) a že jeho činy, na ktoré už dávno zabudol, ovplyvňujú ľudí aj o stovky rokov neskôr. Hoci nebol dokonalým bohom a častokrát bol k ľuďom neohľaduplný, nemožno povedať, že by bol úplne ľahostajný. Raz spomenie, že už za starých ntických čias nenávidel otroctvo a mnohým otrokom pomohol. Tým, že sa Apolónove vnímanie pomaly mení a on je oveľa ľudskejší, v mnohých situáciách mi ho bolo fakt ľúto. Veľa postáv bolo naňho fakt hnusných, akoby bolo všetko jeho vina a nemali ani kúsok rešpektu. Chápem, že to tak bolo naschvál, že mu to má dať vlastne lekciu a pomáha to tomu, že sa čoraz viac pozerá na veci ako človek, no aj tak. Zozačiatku naňho bola hnusná aj Kalypsó, ktorá mu vyčítala jej osud, keď na niekoľko tisícročí uviazla sama na ostrove a keby ju nezachránil Leo, možno by tam bola doteraz. Vyhostili ju tam bohovia a Apolón medzi nimi. Postupne sa však medzi nimi tvorilo akési puto a ich vzťah sa mi fakt páčil. Majú toho dosť spoločného, pretože obaja sú nesmrteľné byosti, ktoré o tú svoju nesmrteľnosť prišli. A ukázalo sa, že sú dobrý tím, aj keby to nikdy nepriznali. „Jednu vec som sa v smrteľnom živote naučil: úvahy o smrti sú omnoho zábavnejšie, keď ide o smrť niekoho iného." Celá kniha bola nabitá akciou, pretože Apolóna, Lea a Kalypsó prenasledovali a lovili mnohí nepriatelia a obludy, ktorí sa im snažili prekaziť ich výpravu. Nikdy nemali úplne kľud, aj keď v Indianapolise našli jedno miesto, kde mohli v relatívnom bezpečí prebývať. Všetko nabralo na obrátkach, keď sa vrátila aj Meg, Apolónova spoločníčka, ktorá ho však na konci predošlého dielu viac-menej zradila. Apolón ju však má čím ďalej tým radšej a vlastne ani nemajú na výber- musia spolu prekonať niekoľko prekážok, ktoré majú dané od samého orákula v proroctve. Som rada, že sa Meg vrátila, pretože som si ju konečne trochu viac obľúbila, aj keď nepatrí medzi mojich úplných favoritov. V príbehu sa objavili aj ďalšie známe postavy, dokonca jedna úúúplne nakonci, z ktorej som maximálne happy! Keďže je Apolón bohom hudby, samozrejme nechýbala kopa poznámok a narážok na rôznych spevákov či kapely. Dal by sa z toho zostaviť celý playlist a občas som si aj niečo pustila alebo vyhľadala o čom vlastne hovorí. Milujem, ako to spája reálny svet s bohmi. Apolón napríklad tvrdil, že on bol nedopatrením dôvod, prečo sa rozpadli Beatles alebo že niektoré najikonickejšie koncerty boli úspešné kvôli tomu, že kapely celý čas prevádzal na basgitare. Celý tento svet mi tak príde veľmi uveriteľný a vôbec by mi nevadilo, keby som zistila, že je to vlastne pravda ??. Rovnako ma bavilo spojenie s inými kultúrami a božstvami- Apolón spomínal nejakého indického boha s ktorým sa vozil na slonoch, alebo sa zoznámil s jedným polobohom, ktorý bol vlastne potomkom afrického boha. Apolón je aj bohom poézie a umenia a to bolo vidieť aj v štýle jeho rozprávania. Všímal si mnohé drobnosti, ktoré by iným ľuďom možno ušli a vedel ich pekne poeticky opisovať. (V tomto patrí poklona hlavne autorovi- že vie rozprávačov odlíšiť a človek tak nemá pocit, že stále číta dookola to isté). „Jeho oči, tiež tíkovo hnedé, boli prenikavé a zlostné- krásne tak, ako môžu byť iba nebezpečné veci." Na záver už len poviem, že táto kniha, rovnako ako všetky ostatné od Ricka, fakt stojí za to. Je plná akcie, skvelých postáv a odohráva sa v úžasnom svete, ktorý vás jednoducho očarí, verte mi. Ak vás odrádza, že neviete nič o gréckej mytológií, tak je to absolútne bezpredmetné, pretože Rick vie všetko pekne od základov vysvetliť a vy sa ani nenazdáte a zrazu v tom budete profíci. Je to jednoducho neskutočný zážitok, ktorý odporúčam každému :)

strana36.blogspot.cz, 29.8.2018

Viac o knihe

Apolónov pád #1- Utajené orákulum (Rick

Rick Riordan

Už keď táto kniha vyšla v angličtine pred dvoma rokmi, vedela som, že si ju musím prečítať a že ju budem milovať. Po Bohoch Olympu sa mi ťažko opúšťal svet Percyho Jacksona, pretože je to jedna z mojich najobľúbenejších sérií vôbec a aj keď už bol von Magnus Chase, dúfala som, že Rick napíše ešte niečo ďalšie a polobohovia sa vrátia. Neviete si ani predstaviť, aká bola moja radosť, keď som zistila, že sa chytá ďalšia pentalógia (!!!), ktorej hlavnou postavou bude sám boh Apolón. Je to jeden z mojich obľúbených bohov gréckej mytológie. V Rickovom svete je síce chorobne namyslený a samoľúby, ale to mi absolútne nevadí. Vždy sa mi páčili všetky jeho schopnosti, ktoré po ňom dedia aj jeho polobožské deti, aj keď mne až také blízke nie sú. Lekárov sa bojím, strieľať z luku tiež neviem a ani nehrám na nijaký hudobný nástroj... ale keby som nebola sama sebou a mohla si vybrať božského rodiča, bol by to Apolón. (Ale v skutočnosti sa hrdo hlásim ako dieťa Hypnosa. Spánok je moja druhé meno ??). Takže prvý diel som si prečítala takmer hneď po tom, ako vyšiel a hoci teraz už z angličtinou nemám nejak extra problém, vtedy mi sem-tam nejaké frázy nedávali zmysel a pár vecí som kvôli tomu nezachytila. Preto keď už vyšiel v slovenčine aj druhý diel, rohodla som sa začať čítať od začiatku... a bolo to rovako skvelé ako prvýkrát! (ešte aj o niečo lepšie, keďže som konečne rozumela všetkému) Utajené orákulum je skvelým návratom do sveta Percyho Jacksona. Hlavný hrdina Apolón sa zrazu ocitne v koži smrteľníka ako trest od jeho otca Dia a zrazu netuší, čo so sebou. Zo začiatku to zvláda so svojou typickou panovačnosťou, no tá ho postupne opúšťa, hlavne keď zistí, že stratil všetky svoje schopnosti a božskú krásu a musí sa spoľahnúť na pomoc ostatných, keďže sám je zrazu celkom bezmocný. Ako to už pri Rickových knihách býva, aj v tejto nám predkladá typickú šamblónu- stratený hrdina, odsúdeny na naplnenie proroctva, ktoré sa zdá byť smrteľne nebezpečné a výprava na jeho naplnenie nemožná. Viem, že niektorí čitatelia sa na to sťažovali, ale mne to naozaj neprekážalo. Hlavne preto, že som sa tak akoby vrátila do čias, keď som čítala Percyho, kedy bolo pre mňa všetko nové a pripomenulo mi to, ako som sa do gréckej mytológie a Rickovho sveta pomaly zamilovala. „Naisto som vedel jedinú vec: môj trest je nespravodlivý. Zeus potreboval zvaliť vinu na niekoho, a koho iného si vybrať, než toho najkrajšieho, najnadanejšieho a najobľúbenejšieho boha zo všetkých: mňa." Apolón sa na svojej ceste ocitá na rôznych známych miestach a aj stretáva kopu postáv, ktoré vystupovali v predošlých sériách. Najviac ma, samozrejme, potešila prítomnosť samotného Percyho. Viem, že on si už zažil svoje a Rick mu chce dať konečne pokoj a tak sa tentoraz nedostal do centra diania. No bola som rada, že aj tak trochu priložil ruku k dielu a zapojil sa do pá bitiek. Okrem Percyho som jasala aj z prítomnosti Nica, mojej druhej obľúbenej postavy a potešili ma aj Will, Rachel a Cheirón... a ešte nejaké ďalšie známe postavy, ktoré ostatní aspoň spomenuli a tak sme sa dozvedeli, čo sa s nimi po udalostiach v Bohoch Olympu stalo. No Rick je skvelý vo vytváraní sympatických a úžasných postáv a tak som si obľúbila aj kopu nových- Meg, Harleyho, Kaylu, Austina... Na scéne sa objavil aj nový zloduch, rovnako pôsobivý ako Konos alebo Gaia. A rovnako kopa nových oblúd, starodávnych hrdinov a bohov... A o to zaujímavejšie to bolo, keď sme sa o nich dozvedali z pohľadu Apolóna a nie hrdinov. Ten samozrejme niekedy kopu vecí prikrášľoval, aby z toho vyšiel najlepšie, ale bolo fascinujúce sledovať, ako stál na začiatku zrodu rôznych legiend. V tomto Ricka veľmi obdivujem. Že dokáže takouto formou človeka niečo naučiť a on si pri tom ani neuvedomí, koľko nových informácií získal. Keď som s Percym začínala, nevedela som o gréckej mytológií ani ň. Možno som vedela kto je Zeus, Hádes a Poseidon a že existoval nejaký Hercules. Po niekoľkých Rickových knihách som si už schopná s nikym vymeniť nejaké tie vedomosti. Apolón bol ako rozprávač skvelý. Rickove knihy sú preslávené aj jeho skvelým humorom a aj pri tejto knihe som sa často popri čítaní rehotala. Keďže bohovia sú celkovo dosť samoľúbi a myslia si, že sa všetko točí okolo nich, viete si predstaviť, aký je Apolón, ktorý sa v tom doslova vyžíva. Sledovať ho ako sa zmieruje so svojou situáciou bolo samo o sebe zábavné a navyše všetky tie trapasy, ktoré ho celý čas sprevádzali... fakt super. Aj keď starší čitateľ sa samozrejme musí trochu odosobniť, sú to predsa len knihy písané hlavne pre mladších čitateľov, takže nejaký extra sofistikovaný humor tam nenájdete... no mne to absolútne vyhovuje. Okrem toho sa mi veľmi páčil aj postupný vývoj postavy. Apolón na scénu vstupuje ako namyslený boh, ktorý čaká, že smrteľníci mu budú skladať ódy a pod nohy hádzať kvety, len čo ich poctí svojou prítomnosťou, no postupne sa začína meniť. Pobyt na zemi medzi smrteľníkmi, ktorí sa každodene stretávajú s nepriazňami osudu mu otvorí oči. Zistí, že veľa vecí, ktoré kedysi ako boh urobil, bral úplne inak ako teraz, keď je sám na strane tých, ktorých sa božské zásahy priamo dotýkajú. Smrteľníci nemajú pred sebou celé tisícročia, počas ktorých sa na ich chyby zabudne, nedostávajú zakaždým novú šancu... zdá sa, že to Apolón pochopil. No som rada, že nestratiľ úplne všetko z tej svojej narcistickej postavy, pretože povedzme si úprimne, to by už nebolo ono. „Nie všetky príšery sú trojtonové plazy s jednovatým dychom. Veľa má aj ľudskú tvár.? Ešte je tu jedna vec, ktorá ma zakaždým poteší. Milujem, keď autori rozsiahlych sérií, väčšinou z rovnakého sveta, vkladajú do kníh rôzne referencie na iné knihy, alebo postavy. Tu som zachytila jednu na Magnusa Chasa: ,,Usilujem sa vyhýbať hovoriacom zbraniam. Zdajú sa mi nezdvorilé a rozptyľujú ma. Artemis mávala luk, ktorý nadával ako fenický námorník. A inokedy som zase v jedenej štokholmskej krčme stretol úplne božsky sexi boha, až na to, že jeho hovoriaci meč nezatvoril ani na chvíľku zobák." Štokholm, severský boh, hovoriaci meč... že by Magnusov otec Frey a jeho slávny hovoriaci meč Sumarbrander alias Jack? Príbeh z kníh o Magnusovi Chasovi je síce úzko spätý s týmto, pretože Magnus je Annabethin bratranec a aj sa stretnú, ale on je synom severského boha. Preto mi to príde zaujímavé, koľko rôznych mytológií a svetov sa v Rickových knihách stretáva. A potom som zachytila ešte jednu, pravdepodobne úplne náhodnú ale veľmi ma to potešilo: ,, ... niektorí vliekli spadnuté stromy. Jeden ktovieprečo ťahal voz Chevy Impala 1967." Je tu nejaký fanúšik seriálu Supernatural? Ak áno, určite viete, o čo ide. A navyše, v jednej epizóde sa Sam a Dean zaplietli aj s gréckymi bohmi... tak prečo nie? ?? Keď to mám celé nejako zhrnúť, toto bola jednoducho kniha, ktorú som potrebovala. Minulý mesiac som mala istý čas čitateľskú krízu a potom som čítala knihy, ktoré som zase až tak veľmi netúžila prečítať, no chcela som dodržať svoje predsavzatie... a teraz konečne prišla kniha, ktorej čítanie som si užívala, znova som stretla postavy, ktoré milujem, aj som sa pobavila a niečo nové sa naučila... táto kniha a aj celá séria je proste nutnosť pre fanúšikov Percyho Jacksona a ak medzi nich ešte nepatríte... určite neoľutujete, keď to s Rickovými knihami skúsite :)

strana36.blogspot.cz, 26.8.2018

Viac o knihe

A hvězdy mi daly tebe

Na knihe A hvězdy mi daly tebe ma ako prvá upútala vizuálna stránka, a to čarovná a prepracovaná obálka, odrážajúca romanticky znejúci názov diela a rovnako s ním súvisiaci tematický obsah. Keďže ide o romantické sci-fi určené pre dievčatá, na obálke je dômyselne zakomponovaná nočná obloha. Rovnako ma potešil fakt, že stredobodom rozprávania sú mladí zamilovaní ľudia, ktorí dokážu zvíťaziť nad zlom dobrom, ba dokonca až poraziť smrť. Taktiež ma zaujalo to, že láska je v ich prípade nekonečná, možno pre niekoho klišéovitá. Uznávam, na začiatku prvých stránok knihy je motív lásky natoľko silný, až sa mi zdá, akoby som čítala rozprávku so sladkým koncom, pri ktorej sa však nie princezná, ale princ musí prebudiť bozkom z nočnej mory. Ale nie je to úplne tak. Začiatočné kapitoly príbehu zobrazujú neveselý, vyspelý život mladej dievčiny Emmy, nevzdávajúcej sa myšlienky na uzdravenie svojho priateľa, ktorý je vo vysokom štádiu rakoviny a pomaly zomiera. Za každú cenu ho chce uzdraviť a vymyslí bizarný spôsob, akým ho zachrániť z pazúrov smrti. Záchrana však nevyjde celkom podľa jej predstáv, pretože Lucas nie je ten Lucas, ktorého poznala a milovala. Rozoznáva nemalé rozdiely medzi jeho vtedajším a prítomným „ja“ a začne bádať po neuveriteľnej pravde. Postupne sa dozvedá, že chlapca priviedla v deň stroskotania istého kovového a žiariaceho predmetu naspäť k životu bytosť pochádzajúca z inej planéty. Neznámy potrebuje v jeho tele dočasne prebývať ako hostiteľ, pokým sa nevráti na domovskú planétu, pretože bez živej schránky by na Zemi neprežil. Túto bytosť nazýva Emma spoločne s Lucasovým mladším bratom Ericom po celý čas Prieskumník, a to na základe jeho zastávajúcej, pracovnej funkcie, pretože jeho poslaním bolo spoznať a zmapovať Zem. Príchodom Prieskumníka sa Emmin život razom zmení, stane sa dobrodružnejším a akčnejším. Na ceste záchrany jej jedinej lásky vrátením mimozemskej duše domov má v pätách federálnu políciu a výskumníkov pátrajúcich po informáciách. Autorkin štýl písania sa vyznačuje ako jemný a príjemný tým, že nevybočuje od podstatných vecí a neopisuje nepodstatné, takže s umeleckými opismi by ste sa v tejto knihe určite nestretli. Kniha obsahuje celkovo 45 kapitol, ktoré sú väčšinou písané z pohľadu Emmy, avšak možno natrafiť aj na krátke kapitoly z pohľadu Prieskumníka (opis jeho príchodu, nájdenie hostiteľa, čítanie e-mailovej pošty a podobne) a taktiež úvodnej kapitoly, ktorú otvára Mack – Lucasov pes. Samotné postavy pôsobili sympatickým dojmom (s výnimkou Lucasovej matky), najmä čo sa týka Prieskumníka a jeho občasne vtipného správania sa. Avšak hlavné postavy mi prišli na svoj vek až príliš vyspelé a rozumné. Zarážajúce tiež je, že sa v texte nenachádzajú ani prvky modernej reči mladých, čo nie je v literatúre pre mládež častým úkazom. Konanie a psychológia postáv nepôsobila nepremyslene, práve naopak, postavy sa počiatočne riadili pravidlami a postupmi (čo mi opäť prišlo netypické pre tínedžerov), dej napredoval pokojne, až na zopár emotívnych situačných vypätí hlavnej hrdinky. Plusmi v knihe boli veľmi zaujímavo zachytené skutky a taktiež myšlienky vyslovené Prieskumníkom, ktoré vystihujú dnešnú dobovú situáciu: „Tohle mě na téhle planetě mate. Lidé přisuzují druhým lidem věci, které nejsou pravda, a to jen podle toho, jak vypadají nebo jakým dopravním prostředkem jezdí. Proč nepočkáte, dokud neuvidíte, kdo je uvnitř, a nerozhodnete se až pak?“(s. 184) A rovnako tiež: „Lidem se líbí pocit, který se dostaví po pití alkoholu,“ pokrčila jsem rameny. „Když toho vypiješ dost, opiješ se a svět se ti najednou zdá být lepším místem,“ dodala jsem. „Většinou.“ „Proč lidé prostě neudělají svět lepším místem, místo aby se opíjeli?“(s. 197) Vzadu na obálke je taktiež uvedené, pre koho je kniha určená, a to pre mládež 14+, s čím súhlasím, pretože sa v knihe objavujú momenty, ktoré sa celkom vymykajú „rozprávke“, ako napríklad streľba zo zbrane a menšie pokusy o vraždu. Keďže sa tento žáner radí k mojim obľúbeným, kniha sa mi ľahko čítala a celkovo ju hodnotím ako dobre podanú, predovšetkým preto, že som sa v nej stretla s viacerými zaujímavými myšlienkami. Hoci priznávam, začiatok knihy mi prišiel mierne nezáživný a rozprávkový, časom sa to však zmenilo a kniha ma začala naplno baviť, a to najmä tým, že v dejovosti naberala na obrátkach.

vinlit.sk, 23.8.2018

Recenzia médii

Albatros Media newsletter