Desať rokov je vek, keď už sú deti príliš veľké na detské knihy, ale na knihy pre tínedžerov môže byť ešte skoro. Vybrať dobrú knihu pre takéto obdobie nie je jednoduché, preto odporúčam knihu Rojko od Iana McEwana z roku 1994, ktorá sa teraz dočkala slovenského vydania. Peter je desaťročný chlapec a má bohatú fantáziu. V poviedkach knihy Rojko jeho každodenný život prechádza do jeho fantázií a dostávame tak možnosť nahliadnuť do jeho detskej duše. A tak sledujeme, ako Petrovi ožívajú pred očami bábiky jeho sestry a môže sa to radiť k tým hororovejším zážitkom. Vidíme, ako sa vďaka fantázii dokáže vyrovnať so šikanou. Alebo ako sa mu podarí chytiť zlodeja. Teda takmer. Dvakrát dôjde k prevteleniu. Raz do kože domáceho kocúra, druhýkrát do tela malého batoľaťa. Druhé prevtelenie pôsobí na dospelých mimoriadne milo, keďže Peter si vďaka tomu batoľa obľúbi a pochopí, prečo musí všetko pchať do úst. Ak ste rodičmi detí s väčším vekovým rozdielom, kde tým starším deťom idú tie menšie na nervy, táto poviedka je pre tie väčšie deti napísaná na mieru. Desaťročné deti najviac zrejme pobaví príbeh, v ktorom Peter vymaže celú svoju rodinu zmizíkom. Bonusom je popis jednej zásuvky, ktorá sa nájde asi v každej domácnosti. Odkladajú sa do nej veci, ktoré by sa ešte raz niekedy mohli zísť, ale v skutočnosti sa už nikdy nepoužijú. Snaha poučiť je v príbehoch prítomná, ale nie je násilná a k tomuto druhu kníh sa hodí. Snáď len s výnimkou poviedky Dospelý, v ktorej autor dáva typickú dospelácku pointu: Pochopíš, keď budeš starší. Môže to byť pravda, ale keďže to dieťa nepochopí, kým je dieťaťom, tak načo mu to vôbec hovoriť? Niekomu sa môže zdať, že je kniha príliš roztomilá, že sa všetko končí dobre, že deti je potrebné pripravovať aj na horšie zážitky. To je samozrejme pravda, ale existujú výborné knihy z tejto kategórie (odporúčam najmä Patrika Nessa alebo Johna Boyna) a kľúčom je, aby deti čítali z každého druhu. Detské problémy sú pre dospelých malicherné a nepodstatné, ale pre dieťa sú dôležité a s každou skutočnosťou sa musí nejakým spôsobom vyrovnať. Táto kniha však nie je snahou psychologizáciu, jednoducho ponúka krásne príbehy a aj cez ne určitý návod. Navyše Rojko patrí ku knihám, ktoré môže rodič čítať svojim deťom (áno, čítať aj starším deťom je dôležité), pretože pobaví aj dospelého. Určite tomu napomohol aj výborný slovenský preklad Nataše Holinovej.

Priznám sa, že v prípade mnohých detských kníh mám o konkrétnom zacielení isté pochybnosti, pretože moja generácia, ochudobnená o pretlak médií a informačných zdrojov, bola predsa len s vlastným vekom omnoho viac stotožnená. Napriek tomu ponúkam tri knižné tipy pre deti, pre kategóriu 9+. Rojko Ian McEwan píše knihy pre dospelých. Je v tom výborný a každá jeho kniha je vždy hitom. Výnimočný spisovateľ musí byť tak trocha aj zasneným rojkom, pretože inak by to množstvo originálnych príbehov nemal kto prebudiť. Tento typ snenia vzniká už v detstve a archetypálnym hrdinom tohto fenoménu by mohol byť aj hlavný hrdina McEwanovej knihy pre deti s názvom Rojko. Má desať rokov, volá sa Peter Fortune a dospelí o ňom často hovoria ako o problémovom dieťati. Niežeby išlo o rozmaznaného a agresívneho chlapca, skôr naopak. Peter je často potichu a osamote. Rád sníva a predstavuje si veci inak ako sú v skutočnosti alebo iba originálne rozvíja svoje úvahy. McEwan tieto príbehy tvoril pôvodne ako večerné rozprávky pre vlastné deti. Po ich pripomienkach sa snažil napísať knihu pre dospelých s detským jazykom tak, aby tomu rozumeli dospelí a aj deti. Potvrdzujem, že sa mu to podarilo, pričom pod toto moje tvrdenie sa mohol podpísať aj fakt, že k tomuto žánru literatúry som si vybudoval vrúcny vzťah už vďaka Roaldovi Dahlovi. Rojkove príbehy majú miestami až absurdnú fantastiku a humor, pričom sa im nedá uprieť ani mravoučný záver. Pripomínajú modernú mestskú bájku, v ktorej vôbec nie je problém, aby sa desaťročný chlapec prevtelil do kocúra alebo odvrhnutej plastovej bábiky bez končatín. Ian McEwan: Rojko, Fragment 2017, Preklad: Nataša Holinová Warren Trinásty a šepkajúci les S podobnou temnejšou atmosférou pracuje aj druhé pokračovanie knihy Warren Trinásty, v prípade ktorého platí presne to isté, a teda, že kniha primárne určená deťom, zaručene poteší aj dospelých čitateľov. Osloví povedzme najmä tých, ktorí majú radi burtonovskú fantastiku. Kniha Warren Trinásty a šepkajúci les je dielom dua. Autorkou textu je Tania del Rio a o ilustrácie sa postaral výtvarný umelec Will Staehle. Hlavným hrdinom je dvanásťročný Warren Trinásty, ktorý žije a pracuje vo viktoriánskom chodiacom hoteli. Stal sa jeho riaditeľom už v prvej časti série a riadi ho veľmi svedomito až do momentu, keď hotel z nevysvetliteľných príčin zakopne. Táto epizóda spustí sled ďalších udalostí, v ktorých sa objavujú rôzne nadprirodzené bytosti. Do cesty malého Warrena sa postaví mimik – stvorenie schopné zmeniť sa hocikoho, ak sa mu podarí získať zub obete. Hrôzu mu naháňajú aj šťavožrúti a bosorky, vládkyňa ktorých chce chodiaci hotel získať pod svoju kontrolu. Warrren je však inteligentný a dobrosrdečný chlapec. Hoci vyzerá ako prerastená žaba, od rodičov dostal dobrú výchovu. Tí ho naučili, že pomáhať iným je jedna z najdôležitejších vecí na svete. Warren v tomto duchu aj koná. Jeho napínavé príbehy sú bohato a originálne ilustrované, takže aj mladší čitateľ si môže na viacerých miestach od textu oddýchnuť a načerpať silu do ďalších dobrodružstiev. Tania del Rio, Will Staehle: Warren Trinásty a šepkajúci les, Albatros 2017, preklad: Marián Gazdík Záhada modranského pokladu Do reálnejšieho sveta môže mladého čitateľa navrátiť detektívka zo slovenského prostredia. Ide o nový prípad detektívnej kancelárie sídliacej v unimobunke vo vinohradoch nad Modrou. Hlavnými hrdinami sú pubertiaci Jano a Peter. Sú to súkromní pátrači a ukazuje sa, že tento typ detskej literatúry stále nevyšiel ani z kurzu, ani z módy. Autorove detské detektívky (keďže toto je už druhé pokračovanie) vychádzajú v podstate z konceptu Troch pátračov (pôvodne Alfred Hitchcock a Traja pátrači), no s tým rozdielom, že príbeh sa odohráva v súčasnom a hlavne v slovenskom prostredí. Chlapci sa teda hrajú na konzole Xbox, používajú internet, smartfóny a brázdia ulice malého slovenského mesta. Ústredným motívom príbehu o modranskom poklade je starý mlyn, ktorý ma po rekonštrukcii nadobudnúť podobu reštaurácie. Rekonštrukčné práce však viaznu, pretože sa v mlyne dejú paranormálne javy. Mladiství detektívi chcú túto záhadu vyriešiť, a pritom narazia na truhlicu s denníkom neznámeho štúrovca Jána Rozinského z roku 1849. Riešenie prípadu zavedie detektívov do minulosti, keď v Modre pôsobil Karol Štúr. Odkaz na regionálne dejiny je veľmi pozitívnym prvkom knihy, aj keď je otázne, či súčasný mladý čitateľ tento moment ocení. Do deja by ho však mohol vtiahnuť najmä autentický jazyk tínedžerov, aj keď aj v tomto kritériu mám určité pochybnosti v zacielení na konkrétne vekové publikum, pretože dnešné deti akcelerujú v dospievaní príliš rýchlo. Pre deväťročných je aj toto čítanie možno priskoré, no pre dvanásťročných už zase možno príliš detské. Neviem a priznám sa, že v prípade mnohých detských kníh mám o vekovom zacielení vždy tie isté pochybnosti, pretože moja generácia, ochudobnená o pretlak médií a informačných zdrojov, bola podľa mňa s vlastným vekom omnoho viac stotožnená. Napriek tomu pridávam tieto tri knižné tipy, ktoré môžu byť doplnením aj mojich vianočných knižných tipov pre rok 2017. Michal Čierny: Záhada modranského pokladu, Tatran 2017