Fakty sú fakty


Zanietený mladý archeológ Will Burrows mal ledva 14 rokov, keď sa rozhodol vypátrať, čo sa stalo s jeho otcom a iba tak náhodou sa prepadol do tajomného Podzemia. Doktor Burrows sa totiž stratil v roku 2007 a presne pred 7 rokmi sme sa museli, aj keď trošku rozpačito, rozlúčiť s Chlapcom, ktorý prežil. Britská autorská dvojica Roderick Gordon a Brian Williams začala byť literárne činná v období, kedy J. K. Rowlingová uzavrela dobrodružstvo slávneho čarodejníka Harryho Pottera a jeho priateľov. A odrazu sa začalo šuškať, že Chlapec, ktorý prežil má veľmi silnú konkurenciu, pretože práve Will Burrows ho mal pred 7 rokmi nahradiť. Vlastne, Will Burrows a jemu podobní knižní hrdinovia, ktorí odrazu začali vyliezať z tých najmenej pravdepodobných miest, sa mali postarať o to, aby vyplnili, čo najrýchlejšie a čo najfantastickejšie, prázdne miesto, ktoré po čarodejníkoch, obroch, kentauroch, Smrťožrútoch, obávaných baziliškoch, bájnych fénixoch a niekoľkých daroch smrti ostalo. Aj keď prognózy boli skôr skeptické, Podzemie sa stalo súčasťou nielen obyčajného života neobyčajného knihomoľa, ale aj neobyčajných knižníc úplne obyčajných ľudí. Koniec koncov, Roderick Gordon vedel veľmi dobre, čo má ponúknuť náročnému čitateľovi. Roderick Gordon začal s písaním experimentovať v pomerne mladom veku. Keď mal 12 rokov, vyšla mu v školskom časopise jeho prvá krátka poviedka. Po ukončení vysokej školy istý čas písal texty pre rôzne hudobné skupiny, v ktorých i zvykol hrávať. Zlom v jeho spisovateľskej kariére nastal až v roku 2003, kedy sa za výraznej asistencie jeho dlhoročného priateľa Briana Williamsa rozhodol napísať filmový scenár ku kriminálnemu thrilleru Second face. Ibaže čosi sa pokazilo, našťastie v prospech Rodericka Gordona. Keďže tento v súčasnosti popredný anglický autor literatúry pre deti a mládež bol od mala fascinovaný archeológiou i paleontológiou a celkom často uvažoval nad tým, čo sa asi tak môže ukrývať pod zemským povrchom, bolo iba otázkou času, kedy sa v jeho hlave zrodí príbeh, s ktorým si mohla nové strhujúce dobrodružstvo odžiť ďalšia generácia čitateľov. Veď knižná séria Podzemie má až 6 častí a každá časť je o niekoľko strán hrubšia ako tá predchádzajúca. Napriek tomu, že populárny londýnsky archeológ a rozpačitý, ale za to veľmi milujúci otec, doktor Burrows, zmizol v Anglicku v roku 2007, príbeh o Stratenom svete, záhadných Styxoch a pláne o ovládnutí sveta, sa začal vo vydavateľstve Fragment písať s ročným oneskorením. I tak sa však oplatilo čakať a spolu s dvornými prekladateľmi (Roľko Patrik, Mária Havranová, Lenka Eliášová či Zora Sadloňová) i s Willom a jeho trošku netypickým kamarátom Chesterom sme sa mohli rok po roku nielen prepadnúť Hlbšie do Podzemia, ale okúsiť v ňom i Voľný pád, prežiť nejeden ťažký Súboj alebo Špirálu hrôzy, aby sme tak mohli v roku 2013 dať ďalšie nostalgické zbohom Osudným tajomstvám, ktoré možno, naozaj iba možno pomohli zachrániť náš svet. Porovnávať knižnú sériu Podzemie s knižnou sériou Chlapca, ktorý prežil nie je dvakrát šťastnou voľbou. A ani to neodporúčame, pretože literatúra pre deti a mládež, ako sme si to vysvetlili pri útlom Železnom mužovi, je nevyspytateľná a veľmi kreatívna. Možno sa raz za čas nájde nejaká téma, ktorá sa zrecykluje a touto recykláciou vám sadne menej, avšak stále je tu veľa faktorov, ktoré vás dokážu presvedčiť o tom, že presne táto detská kniha, ľubovoľne hrubá i zvláštne veľká, stojí za to. Roderick Gordon mal len tú smolu, že vydal svoje Podzemie v období, kedy každý z nás vlastnil Nimbus 2000, doma choval minimálne jednu sovu a aspoň raz do mesiaca nafúkol vlastnú tetu. Nechtiac, naozaj nechtiac. Napriek tomu, že sa dej Podzemia odohráva pod zemou a ešte hlbšie pod zemou, je svojou štruktúrou farbistý. Nie je natoľko pochmúrny a trošku jednoliaty ako Mesto Ember od Jeanne DuPrauovej, vie vyraziť dych podobne šarmantne ako Cesta do stredu Zeme i Dvadsaťtisíc míľ pod morom od fenomenálneho Julesa Verneho, zabaví i rozsmúti vás presne tak ako Bezzubý drak Cowellovej, pokiaľ ide o medziľudské vzťahy, a bude vás držať v napätí podobne hravo ako väčšina duchárskych príbehov, ktorých ústredným motívom je hľadanie pravdy ukrývajúcej sa za rodinným tajomstvom. Príbeh o Willovi Burrowsovi a jeho otcovi sa odvíja pomaly. Niekedy má čitateľ pocit, že sa čas akoby zastavil, a to aj napriek tomu, že rozprávač pokračuje vo svojom výklade oduševnene ďalej. Veľké množstvo opisov i popisov či odbočení od hlavnej dejovej línie vás sem-tam trošku unaví, a možno budete v istom momente súhlasiť s recenziami popredných svetových periodík, že prvá tretina Strateného sveta v Podzemí neplynie, iba tak lenivo prešľapuje z nohy na nohu a čaká na vhodnú chvíľu, kedy to konečne poriadne rozbalí. A raz za čas k týmto úvahám vrátite aj v ďalších častiach, ale ani v jednom jedinom prípade sa nestane to, že by ste knihy museli kvôli tomuto malému a trošku statickému nedostatku zatvoriť a odložiť do police na dobu neurčitú. Tam, kde príbeh stráca na dynamike, čo je viac-menej spôsobené autorovým zanietením pre istý vedecký okruh (bez niektorých podrobností nebude všetko fungovať tak, ako by malo!), robí ho neodolateľným svet, ktorý môžete nájsť iba ak tak v skúmavke a naoko bláznivých predstavách pána Doyla. Svet, ktorý vás šokuje svojím naturálnym zjavom, hmatateľnou krutosťou, bizarnou rôznorodosťou a zvláštnou vypočítavosťou. Svet iný od toho nášho, nad povrchom, no zároveň dôverne známy a desivo autentický. Svet plný Styxov, smrtiacich ampuliek, desivých Prieduchov i dobrodruhov bojujúcich s nepriazňou osudu, za kúsok vlastného šťastia alebo iba preto, aby ľudstvo prežilo. Svet, nad ktorým sa minulý rok musela zamyslieť i September, keď slávila Veselicu. Svet, ktorý si zamiloval nešťastne šťastný Gollum, keď našiel veľprsteň a svet potichu a trpezlivo číhajúci pod vaším domovom na vás a vaše zvedavé ja, ktoré sa rozhodne pre nečakané hrdinstvo v momente, kedy na neho zvodne zažmurká to, čo sa ukrýva za čierno-čiernou tmou. Povolanie archeológa nie je len zábavné, zašpinené, premočené alebo prepotené, je predovšetkým rizikové. A ak sa k nemu pridá jedna malá náhoda, môže vás stáť veľa síl i odhodlania. Tak či tak si ho zamilujete. Roderick Gordon sa o to postará. Je úplne nepodstatné, či vám jeho knižná séria sem-tam pripomenie iné diela, ktorých ústredným motívom bola cesta pod zem, alebo Will Burrows spolu s priateľmi vyvolajú nostalgické spomienky na im podobných hrdinov z filmov, televíznych seriálov, počítačových hier, komiksov i krátkych alebo dlhých takmer rozprávkových textov. Zrecyklované známe prvky, idey, postupy, zvraty, zauzlenia a hlavne rozuzlenia, sú síce dôverne známe, avšak do tejto chvíle neboli spracované tak unikátne ako pred 7 rokmi, kedy sme cestovali do práce hop-šup práškom, báli sa vysloviť meno Toho, koho netreba menovať či čakali na ten list, ktorý nás odveje do jednej kúzelnej školy. Dnes síce jazdíme na poníkoch, snažíme sa vycvičiť draky, skrotiť džinov i železných mužov. Presviedčame medveďov, aby sa udobrili s myšami. Karháme škriatkov, že v pivnici stratili svojich rodičov, hľadáme s vílami a vodníkmi najmocnejšie kúzlo, robíme starosti mnohým anjelom a čarokraje brázdime loďami vlastnej výroby. Avšak Podzemie dobývame zatiaľ tak, ako ho dobyl Roderick Gordon – pod domom zo 16. storočia v malebnom meste zvanom Northamptonshire.

Fantasy-svet.sk, 20.2.2017

Odpustite deťom ohňové prdy


Odpustite deťom ohňové prdy Treba sa s tým jednoducho zmieriť. Prdy rôznych zvukových prejavov a skupenstiev v istom čase začnú kraľovať spontánnej detskej zábave. Ťažko povedať, v ktorom veku sa to začne, ale povedzme, že priemer je okolo 5 - 7 rokov a medzi užívateľmi dominujú chlapci. Ak ste v podobnom období, prdľavá zábava u vás môže gradovať aj v knižnej podobe. Odpustím si teraz výlev o tom, ako by sme ratolestiam mali cibriť vkus a ponúkať im vysoké hodnoty, aby si na ne zvykali už od mala a prirodzene sa dožadovali kvality. S prdmi totiž nič nevysúťažíte. Prdy sú prdy, sú smiešne, smrdia a robia vtipy, pískajú, plížia sa, rapkajú, prichádzajú nečakane v tej najnevhodnejšej chvíli, keď máte výchovný záchvat, ale hlasný prd to všetko obráti naruby a z hrozby trestu je výbuch smiechu, lebo prdenie je nad všetkým. A ja hovorím - nech. Ak sa mali prdy prepracovať do literatúry pre deti, nech tam sú, nech bavia, nech deťom odľahčia školácky život. Vulkánikovia sú chlpaté tvory žijúce vo vymyslenej krajine bažín a sopiek. Za domácich miláčikov majú lietajúcich dráčikov, v ich okolí žijú jaštery, jedia žihľavu a tešia sa zo vzduchu, ktorý vonia dymom a sírou. A prdia. Veľa prdia. Z prdov im šľahajú plamene. Čím viac prdov, čím lepší smrad, tým lepšie. A v tomto prostredí na konci sveta sa odvíja detská verzia Rómea a Júlie, zaiste však so šťastným koncom. Krato a Flambia sú kamaráti, ale ich rodiny sú znepriatelené. Most, vďaka ktorému sa kedysi mohli navštevovať, je zničený a medzi nimi je neprekonateľná rieka. Za pomoci vyšinutého deda Vulka robia všetko preto, aby sa mohli spolu hrať, hoci to znamená dostať sa do nebezpečenstva a prežiť pritom veľké dobrodružstvo. Veselá, vtipná a dynamická kniha Vulkánikovia prdia o život nemeckej autorky Franzisky Gehm, pôvodne učiteľky, dnes spisovateľky na plný úväzok, je určená prvočitateľom od cca 6 - 8 rokov. Všetko je v nej prispôsobené deťom tak, aby boli motivované čítať a hlavne dočítať knihu až do konca. Písmo je väčšie, vety kratšie, dej je jednoduchý a jednoznačný, ale nie primitívny, textu na stránke je menej, kdežto ilustrácií je viac. Ich autorka Franziska Harvey vytvorila roztomilé potvory, farebné, zubaté, ušaté, chlpaté, rohaté, s veľkými očami, ktoré si deti ľahko obľúbia. A téma - ako som už spomenula, treba jej dať voľný priebeh. Ak sa neviete zmieriť s tým, že v nej nevidíte pridanú hodnotu, skúste rozhovor s deťmi na tému zadržiavania (prdov, stolice, moču), o tom, aké dôležité je zo zdravotného hľadiska, aby telo dobre fungovalo. Vulkánikovia z prdov ťažia a ak zaujmú, k dispozícii je zatiaľ trojdielna séria v slovenčine. A pozor, u nich prdia aj dievčatá!

Denník N, 8.2.2017
Korene hriechu

Marja Holecyová - Korene hriechu


Marju Holecyovú si možno pamätáte ako autorku perfektnej fantasy série Mariotovi dediči. Ja som všetky diely čítala dvakrát a zbožňujem ich tak veľmi, že som si od Marje bola ochotná prečítať čokoľvek - vrátane historickej new adultky z prostredia Uhorska v šestnástom storočí. "Často stačí zasiať len drobné semienko hriechu. Ak sa hlboko zakorení, zanecháva spúšť. Dokáže zničiť dlhoročné priateľstvo, zmeniť bratskú lásku na nenávisť a vtiahnuť aj ďalších do víru pokušení..." Korene hriechu sledujú osudy dvoch priateliek. Baronesa Katarína si už ako malá vybrala slúžku Lorianu za priateľku. Loriana vďaka tomu napriek jej nízkemu pôvodu dostala vzdelanie a výchovu hodné dámy. To ju však stavia do neľahkej pozície, zrazu totiž nezapadá nikam. Jedného dňa ich mesto prepadnú nebezpeční bratia Podmanickí so svojou bandou. Lorianu našťastie zachráni tajomný šarmantný rytier, do ktorého sa naivne zamiluje. Až po rokoch pochopí, že sa nechala oklamať, ale už je neskoro - Loriana sa svojho rytiera nedokáže vzdať. Príbeh Kataríny a Loriany sa začína v dobe, keď boli ešte malými dievčatkami. To umožňuje čitateľom obe protagonistky dokonale spoznať, pochopiť ich pôvod, zázemie, dôvody a sledovať ich osobný vývoj i vývoj ich priateľstva od samého začiatku. Netrvá dlho a obe vyrastú na mladé ženy. V tomto bode Korene hriechu chvíľu pôsobia ako bežná new adultka - Loriana vkuse premýšľa nad svojím panenstvom, zamiluje sa (pričom vy prídete na rytierovu identitu oveľa skôr ako ona), nechýba sex... Ibaže autorka sa pritom nezastavila, a hoci má erotika aj pohľad na sex v danom období v príbehu svoje miesto, ponúka zároveň omnoho viac. Dôležité nie sú len romantické vzťahy, ale tiež priateľstvo a rodina. Za hlavné postavy by som označila asi tri, možno štyri, no bez ohľadu na to, koľko priestoru sa dostalo vedľajším postavám, všetky boli skutočne prepracované. Zrejme si niektoré z nich neobľúbite a často s nimi nebudete súhlasiť, avšak jednoznačne pôsobia veľmi skutočne. Autorke sa v Koreňoch hriechu podarilo vytvoriť pohlcujúcu spleť zamotaných vzťahov, túžby a drámy. Historické prostredie v tomto prípade neslúži len ako nevyužité pozadie, práve naopak. Marja šikovne vykreslila rozdiely medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami, nešťastnú pozíciu Loriany, či celkový spôsob života a vnímanie v tej dobe. Vydarené postavy, zaujímavé komplikované vzťahy a historické pozadie dokopy vytvára výnimočnú atmosféru, ktorá je jedným z najväčších plusov tejto knihy. Druhým najväčším plusom je autorkin chytľavý, ľahký štýl písania, vďaka ktorému som rozsiahly príbeh zhltla na pár posedení a nemohla som ho dostať z hlavy. Faktom však ostáva, že majú Korene hriechu spočiatku až príliš pomalý rozbeh a miestami rozťahaný dej. Keby bola kniha menej pútavo napísaná, bol by to pre mňa dosť veľký problém. Našťastie ku koncu došlo i na akciu, niekoľko zvratov a nechýbalo napätie. Ďalšou výhradou - tentoraz vyslovene subjektívnou - je, že som sa nedokázala stotožniť s niektorými posolstvami a nesadla mi tá (miestami predramatizovaná) "hriešna" tematika. Korene hriechu nie je jednoduché zaškatuľkovať a to sa mi páči. Nie sú len romantické, nie sú len pochmúrne, nie sú vyslovene akčné... Ide skrátka o trochu rozsiahlejší, vyvážený a najmä vydarený román, v ktorom má viacero skupín čitateľov šancu nájsť si "to svoje". Za mňa 4 hviezdičky.

blog, 24.12.2016

Príbeh vôbec nestráca na sile


Stalo sa to pred sedemdesiatimi rokmi. Apokalyptické udalosti na seba nadväzovali v rýchlom slede. Svet sa zmietal v neistote, hodnoty štátov i hodnoty jednotlivcov sa otriasali v základoch. Nič by necharakterizovalo vtedajšiu realitu lepšie ako ono nadčasové hviezdoslavovské: „A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.“ Presne tak, Habermannův mlýn nebude o pravidelnom klepotaní v mlyne a zamúčenom dobrákovi s veľkými mocnými rukami, ale o udalostiach spojených s vojnou. Konkrétne s druhou. Josef Urban pri písaní vychádzal zo skutočných udalostí, do deja nás však vovádza v čase, keď ešte niet dôvodu myslieť na smrť a utrpenie. Vlastne v celej knihe sa s vojnou a všetkými tými hrôzami ani nestretneme, ak, tak len sprostredkovane, cez niekoľko drobných postáv gestapákov, ktorí presne zapadajú do predstavy, akú máme vybudovanú o mužoch s lebkami a prekríženými hnátmi na čapiciach. Postupne sa zoznamujeme s hlavnými protagonistami, predovšetkým s Augustom Habermannom, doslova nadčlovekom, ktorý vyniká vo všetkom, čomu sa venuje – podnikaním počnúc a gymnastikou končiac. Má prosperujúci mlyn, pílu, šťastné manželstvo, krásne deti a dobrého priateľa, lesníka Březinu. Je dobre stavaný, s bystrým úsudkom a vrodeným zmyslom pre spravodlivosť a poriadok. Keď treba pomôcť, pomôže, keď udrieť, udrie. Je tak požehnaný, že sa zákonite stáva tŕňom v oku nejedného dedinčana. Mnohí ho obdivujú, mnohých zožiera závisť. A aby som nezabudla, je Nemec. V kontexte doby a prostredia cítiť príležitosť na konflikt, ktorý na seba nenecháva dlho čakať. „Když cvičil Habermann, reprezentant jejich sokolské župy, všichni pozorně sledovali jeho napjaté paže nejen při komíhání, ale i při přesmyku a následném přednosu. Habermann však cvičení překvapivě ukončil tím, že napjaté nohy zvedl z přednosu do stoje na rukou. Několik vteřin držel polohu, aby vzápětí sbalil nohy a spustil se dolů na žíněnku.“ Príbeh Habermanna a jeho mlyna je v podstate veľmi jednoduchý a jeho vyrozprávanie by netrvalo dlho. Jeho priebeh a záver nemusí byť prekvapivý ani pre tých, ktorý tento príbeh nepoznajú. To, čo robí Habermannův mlýn zaujímavým, je poznanie, ako málo stačí, aby človek zabudol na to byť človekom, ako málo stačí, aby v nás zvíťazili pudy a rozum zlyhal na celej čiare. A to bez rozdielu, či stojíme na jednej, alebo na druhej strane. To, čo všetko zažili Židia počas druhej vojny, poznáme z nespočetného množstva kníh či filmov. Je to tak dobre a treba na to stále pamätať. Josef Urban však chce upozorniť aj na ďalšiu skupinu ľudí, ktorých vojna a jej dôsledky zasiahli podobným spôsobom. Násilné presuny nemeckého (a nielen nemeckého) obyvateľstva, uplatňovanie kolektívnej viny a činy samozvaných sudcov i katov sú impulzmi, na ktoré pri pozornom čítaní budeme musieť reagovať a konfrontovať svoje princípy s danou situáciou. „Všechno v životě se dvakrát vrací – láska i nenávist, pocit usmíření i bolest, začátek i konec, vítězství i kolosální prohra. Ale nic na tomto světě není na věky, ani lidé, ani vítězství, dokonce ani prohry. Čas smaže všechny ostré hrany a hluboké rýhy zasype písek zvětralých hor.“ Štýl, akým je kniha napísaná, je štýlom rozprávačsky strohým. V mnohých prípadoch ide autor až na dreň rozprávania. Často ide len o drobné činy hlavných protagonistov, no zároveň je rozprávanie popretkávané nádhernými opismi, na základe ktorých môžeme až takmer cítiť, dotýkať sa a naplno vnímať jednotlivé situácie. Urban má schopnosť používať slovo ako maliar svoje farby, jemne vypracovať a upozorniť na detail. Je to mimoriadne vnímavý autor, ktorý svoje vnemy dokáže brilantne sprostredkovať. Často som mala pocit, že sa pozerám cez objektív kamery. Možno je to dané aj tým, že Urban sa podieľal na vzniku rovnomenného filmu slovenského režiséra Juraja Herza, ktorý, mimochodom, do knihy napísal predslov o vlastných motiváciách filmového spracovania tejto novely. „V místnosti bylo teplo, vlahý letní vzduch pronikal otevřeným oknem do pokoje. Habermann seděl u stolu a poslouchal zprávy z fronty, byl zcela ponořen do svých myšlenek, byl králem svého malého království, na krátký čas, právě teď. Vítr mu čechral kaštanové vlasy v nepravidelných závanech, ve kterých cítil vůni pomletého obilí a také chlad nedaleké řeky. Podvědomě se usmál a rozevřel dlaň na stole. Mozolnatá rozrytá kůže se stovkami jemných vrásek.“ Film i literárnu predlohu mám teda za sebou. Film už nejaký ten rok, no príbeh vôbec nestráca na sile. Naopak, tým, že protagonistom vidíme „do hlavy“, môžeme viac zvažovať, viac hodnotiť, viac sa vžívať do ich životov, viac sa s nimi konfrontovať. Ťažko môžeme súdiť. Rozhodne sa však môžeme nechať poučiť, vliať zase trochu viac farby do nášho tak pohodlného a obľúbeného čiernobieleho videnia, aby nás tie dejiny opäť nezomleli...

www.citaj.to, 31.10.2016
Veľká encyklopédia s 3D obrázkami – Zaniknuté civilizácie

Informačne bohatá encyklopédia


Často sa správame, akoby sme my boli tí najdokonalejší, najrozumnejší a najšikovnejší. Na mnohé, podľa nás menej rozvinuté spoločnosti, sa dívame zhora. Pritom zabúdame na to, že bez toho, čo bolo pred nami, by sme ani my neboli a bez toho, čo nám zanechali, by sme museli začínať od nuly. Hovoríme si, že sme civilizovaní. Naša civilizácia dosahuje to, o čom sa ľuďom v minulosti mohlo iba snívať. O to, aby sme na základy, na ktorých stojí naša civilizácia, nezabudli, sa pritom snažia mnohé inštitúcie. Školou začínajúc a počítačovými hrami končiac. Svoju významnú úlohu zohrávajú aj vydavateľstvá a ich knižné publikácie. Medzi takéto vydavateľstvá patrí aj vydavateľstvo Fragment a jeho Zaniknuté civilizácie. Sú súčasťou série popularizačných kníh, z ktorých už vyšli Ríša zvierat, Najväčší bojovníci, Odvážni rytieri, Svet dinosaurov a nesú podtitul Veľká encyklopédia s 3D obrázkami, no veľkou by som ju rozhodne nenazývala. Predsa len, titul má len niečo cez 60 strán. To však samo o sebe ešte nič nemusí znamenať. Kniha je rozdelená do viacerých častí na základe výskytu civilizácií na jednotlivých svetadieloch (absentuje len Austrália). Encyklopédia predstavuje informačne bohatú, množstvom zaujímavostí naplnenú publikáciu, ktorá neprináša len fakty, ale často ponúka množstvo námetov na ďalšie diskusie, googlenie a hádam aj vyhľadávanie v ďalších zdrojoch. „Sumerské mýty a reliéfy sa zhodujú v tom, že ľudia získali múdrosť, zákony a jazyk od bohov, najmä od Enkiho, boha múdrosti. Dnes sa domnievame, že práve tu sa zrodilo písmo. Sumeri nielenže poznali planéty, ale dokonca ich aj podrobne opísali.“ Zaniknuté civilizácie pritom nie sú ucelené. Kniha približuje historické udalosti a fakty len v hrubých rysoch, no napriek tomu sa autori snažili ponúknuť mladému čitateľovi pohľad na pomyselný život ľudí z dávnej minulosti. Negatívom textov je ich občasná zložitosť, resp. náročnosť pochopenia pre dieťa, ktoré môže zostať po prečítaní zmätené. Stručné, no obsažné texty sú doplnené kreslenými obrázkami. Práve celoplošné obrázky sú veľkým plusom v zmysle priblíženia reálneho života a lepšej predstavy o ňom, zároveň však treba povedať, že ilustrovaná je úplne celá kniha, teda nenájdeme v nej žiadne fotografie artefaktov, ktoré sa nám zachovali často v prekvapivo dobrom stave. Nahrádzajú ich spomínané ilustrácie, čo podľa mňa uberá na autenticite toho, čo chcú prijímateľovi povedať a čo by v nich chcel vnímavý čitateľ nájsť. Je mi jasné, že tento spôsob je lacnejší, ale predsa... „Veset – ,Mesto stých brán´ – bývalo kedysi najdôležitejším centrom v Hornom Egypte. Pôvodne sa nazývalo Niwet, čo znamená ,mesto´. Ľudia sa tu usadili už 4 500 rokov pred n. l. Gréci ho neskôr nazývali Téby, možno preto, lebo im pripomínalo rovnomenné mesto v Grécku. Dnešný arabský názov znie podobne – Tobah.“ Každej z predstavených civilizácií je venovaná dvojstránka s prehľadným výrezom z mapy. Mapky pomáhajú zorientovať sa, ale pre deti môže byť problém prečítať a zaradiť spomínaný výrez. Potešilo by ma, keby bola k mapám pripojená ešte jedna mapka sveta, kde by bolo zvýraznené miesto, z ktorého pochádza výsek. Záhadou pre mňa zostáva, prečo mapky nemajú jednotné stvárnenie, ani grafickú úpravu. Zároveň by som ale chcela oceniť praktickú pomôcku na okraji dvojstrany, ktorá pomáha geograficky zaradiť danú civilizáciu. „Tikal bol najrozsiahlejším náboženským a kultúrnym centrom Mayskej ríše. Je preslávený najmä veľmi strmými pyramídovými chrámami s vysokými stupňami. Zrúcaniny mesta, ktoré bolo vďaka unikátnym archeologickým pamiatkam a mimoriadnej prírodnej rozmanitosti v roku 1979 zapísané do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO, ležia v najrozsiahlejšom dažďovom pralese celej Strednej Ameriky.“ Zaujímavosťou, no v súčasnosti už zďaleka nie zvláštnosťou, sú 3D obrázky, ktoré uvádzajú každý z kontinentov. Určite to pridá na atraktívnosti, mňa to však príliš neoslovuje, keďže priložené papierové okuliare nie vždy dobre sedia a zážitok je tak pochybný. Skôr to vnímam ako spestrenie, a tak trochu marketingový ťah. Autori celkovo ponúkli hodnotnú knižku, ku ktorej sa deti, a myslím, že nielen ony, budú rady vracať. No prekáža mi fakt, že medzi zaniknuté civilizácie zaradili i tzv. bájne krajiny, o ktorých existencii neexistujú žiadne dôkazy. Myslím tým „civilizácie“ Atlantída, El Dorado či Kamelot. Jasné, pred Schliemannom sme nemali dôkazy ani o Tróji, ale predsa len, toto mi už príde pritiahnuté za vlasy. Možno ste nadšenci histórie, možno ste len zvedaví a možno vám taký nadšenec rastie doma. Priblížiť si minulosť a osudy dávnych civilizácií prostredníctvom encyklopédie z vydavateľstva Fragment vôbec nemusí byť na škodu. Aj počas školského roka sa Zaniknuté civilizácie môžu stať zaujímavou motiváciou pre malého bádateľa. Skúste a uvidíte, či si knihu nebudete navzájom požičiavať.

www.citaj.to, 21.8.2016

Aj v nezmysloch vidia pravdu


Ako deti sme asi všetci verili a zároveň sa báli toho, že keď náhodou zjeme, napríklad, jadierko z jablka, v bruchu nám vyrastie strom. No veriť niečomu podobnému vo veku, keď má človek 15 rokov, je dosť absurdné. Záleží však od sveta, v ktorom žije... Pearl dostane menštruáciu. V súlade s ich tradíciou musí svoj prvý menštruačný cyklus v živote prežiť v izbičke vykopanej v zemi. Ostáva v zemskej „maternici“, aby zem požehnala jej maternicu, ľudskú. Rodina Pearl je úzko spätá s prírodou, žijú podľa prírodných cyklov, rešpektujú jej zákonitosti, stránia sa civilizovaného sveta. Ich život je naplnený láskou, bázňou a prácou. Kniha Záhrada spiacich od Lisy Heathfieldovej má krásny, priam až poetický začiatok. Teda až na tú menštruáciu. Inak je tá predstava nádherná – život v prírode, rešpektujúc stanovené zákonitosti, zdravý vzduch, doma vypestované potraviny, žiadna škola či zamestnanie... Aj táto idylka má však, ako všetky, svoje temné tajomstvá. „Pochytáme sa za ruky a vytvoríme kruh. Rodinu, bez začiatku a konca. V žilách mi opäť prúdi šťastie, ktoré teraz medzi nami planie. Papa S pomaly obráti tvár k oblohe. Nasledujeme ho. Obloha je prekrásne modrá.“ Vodcom celej rodiny alebo klanu, nazvanom Seed, je muž, ktorému nepovedia inak ako Papa S. Jeho rozhodnutie je zákonom, každý ho poslúcha a nik sa mu neprieči. V komunite panuje absolútna podriadenosť vodcovi, dôvera, odovzdanie sa. Všetko je to však zabalené do lásky a presvedčenia, že cez Papu S sa ostatným členom rodiny prihovára samotná Príroda. Príroda s veľkým P. Pearl má 15 a zbožňuje ho ako dobrotivého otca. Otca všetkých. O tom, čo povie, nikdy nepochybuje. Z celého srdca sa túži stať jeho spoločníčkou, hoci vôbec netuší, čo to vlastne znamená. Do Seed príde trojica nových ľudí. Linda, matka dvoch detí, ktoré prídu s ňou, teda dospievajúci syn Ellisa a malá dcéra Sarah. Toto sa takmer nestáva, aby sa do kruhu Seed dostali prišelci, preto ich príchod vzbudí rozruch predovšetkým medzi deťmi, ktoré iný svet vlastne vôbec nepoznajú. Vedení sú k tomu, že ľudia zvonku sú zlí a odrazu je trojica vonkajších ľudí medzi nimi! Ich vstup zákonite zmení zaužívané pravidlá a vnímanie všetkého, čomu doposiaľ verili. „Papa S sa natiahne a dotkne sa mi líca. ,Čoskoro nastane tvoj čas, Pearl.´ ,Aby si ma Príroda vzala?´ opýtam sa. Papa S sa usmeje. ,Aby si sa stala mojou Spoločníčkou... Jeden bez druhého sme ničím, Pearl. Bez našej rodiny nemá nič zmysel.´“ S rozvojom príbehu pribúda postupné odhaľovanie absurdností. Dá sa pochopiť, že im veria deti, ktoré iný svet nepoznajú, čo však dospelí? Ako to, že aj pre nich je slovo Papu S pomaly svätým zákonom? Tí by predsa mali vedieť, že keď zjedia med, určite sa im do žalúdka nedostanú včelie vajíčka a nenarodia sa im tam včely, ktoré ich svojím pokusom preniknúť na svet dobodajú zvnútra... Alebo si dokázali natoľko vsugerovať poslušnosť voči vodcovi klanu, že aj v nezmysloch vidia pravdu? Malé deti, ale ani tínedžeri o pravdivosti týchto tvrdení nepochybujú, a tak je pre nich priateľstvo s Ellisom, ktorý takéto veci spochybňuje, zdrojom smútku a strachu. Ak všetko, čomu doposiaľ verili, čo bolo pre nich zdrojom radosti a lásky, boli klamstvá, čo je potom pravda? Zelená tráva, tiene košatých stromov, štebot vtáčikov, čistý lesný potok... ako často by sme my, ľudia civilizácie, chceli žiť v lone prírody? Väčšinou však len na chvíľu, pretože len ťažko by sme menili pohodlie tečúcej sprchy a internetu za hrabanie sa v záhrade a okopávanie zemiakov. Príbeh o komunite Seed, Záhrada spiacich, však ponúka možnosť predstaviť si iný život, ako je ten, ktorý dôverne poznáme. „Ani sa nepohnem. Nie som si istá, čo mám robiť. Všetko zvyklo byť také jasné, priamočiare. No teraz sú moje myšlienky ako korene stromu, prepletené jedna cez druhú. Neviem, kde začínajú a akokoľvek sa snažím, vždy skončia na tmavom mieste.“ Zaujímavý príbeh kazilo množstvo chýbajúcich čiarok v texte a veru aj nejedna hrúbka... Uvedomujem si síce, že táto veta v recenzii nepomôže nikomu, kto uvažuje nad tým, po akej knihe siahnuť, no čo je veľa, to je veľa. Ak sa však dokážete od takýchto vecí odosobniť, potom je príbeh o ľuďoch žijúcich vo svojom vlastnom, uzavretom svete, v ktorom náhle precitnú, možno práve pre vás.

www.citaj.to, 1.8.2016

Určite rodičom odporúčam


Vyrástlo vaše malé dievčatko a je z nej prváčka? Siahnite po sérii o múdrom poníkovi Pejkovi, ktorého priateľskosť a dobré spôsoby nielen podvedome formujú vaše dievčatá, ale zaručene ich budú poníkove dobrodružstvá aj zabávať. Prvá kniha (tá s ružovou obálkou) nesie názov Poník Pejko: Príbehy z Fazuľkovej farmy. Skladá sa z deviatich krátkych príbehov, pričom sa zoznamujeme s Pejkom prvý raz. Utiekol z cirkusu, čo mu nohy stačili a skryl sa na Fazuľkovej farme. Na tejto farme žijú aj cap Karol, osol Adam, mačka Cilka, krava Žofka, pes Punťo, kohút Kazimír či sliepka Klotilda. Všetky zvieratká si poníka veľmi rýchlo obľúbia, pretože je skromný, má priateľskú povahu a všetky problémy na farme vždy hravo vyrieši. Farmár a jeho malá dcéra Betka si ho tiež rýchlo zamilujú, a tak sa stáva súčasťou statku. „Betka sa chystala do postele. ,Odložila si si bicykel?´ Opýtala sa mamička. ,Možno bude v noci pršať.´ ,Hneď ho idem schovať,´ odpovedala Betka. Otvorila vráta stodoly... A čo tam neuvidela? Nemohla uveriť vlastným očiam. V ich stodole tvrdo spal poník.“ Druhá kniha (tá so zelenou obálkou) sa volá Poník Pejko: Dobrodružstvá za plotom a páčila sa mi o trošku menej ako prvá časť. Prečo? Knihu tvorí tak isto ako v prvej časti deväť príhod, no všetky sa mi zdali veľmi podobné. V prvom príbehu krtko ukradol Betkin náramok, v druhom zvieratá ukradli Pejkove zázračné semienko, v treťom si vzájomne kradli kukuričný klas, v štvrtom lasice ukradli vajíčko, v piatom príbehu riešili zvieratká záhadu, kto im ukradol mláku a ja som naozaj mala pocit, že sa autorka inšpiruje súčasnou situáciou v slovenskom parlamente, kde sa prevalili kešu kauzy a kradne sa a kradne... Veľmi podobný motív by si čitateľky od siedmich rokov, ktorým je séria určená, zrejme nevšimli, no my dospelí sme o niečo kritickejší. „Zvieratká stáli s otvorenými ústami a žasli nad jeho krásou. Ako prvý prehovoril osol Adam. ,Viete čo? Nazveme ho Pejkova ruža, pretože on sa oň staral najlepšie.´ ,Veď som skoro nič neurobil,´ namietol Pejko skromne. ,To bolo pre neho zrejme to najlepšie. Pozrite, aký je úžasný.´ Zvieratká pokývali súhlasne hlavami a od tých čias hovorili kríku pri plote dvora Pejkova ruža.“ Obe knihy sú veľkého formátu A4 a zdobia ich nesmierne krásne ilustrácie. Myslím, že tie by uchvátili aj dnešné deti vyrastajúce vo svete blikajúcich a farbami nabitých tabletov. Okrem toho, že obrázky vyzerali ako na počítači, bolo orámovanie každej strany farebné a skutočne rozprávkové. Určite rodičom odporúčam, aby po knihách siahli, pretože vlastnosti poníka Pejka sú hodné prezentácie. Okrem skromnosti, priateľskosti, pokory a múdrosti bol aj odvážny a empatický. Utkvela mi v hlave príhoda, ako sa so zvieratkami na farme chcel ježko Pichliačik veľmi kamarátiť, no nechtiac vyfučal loptu a urobil podobné galiby, pretože mal pichliače. Pejko však vedel, že je smutný a hútal, ako by sa mohli spolu hrať. Nakoniec vymyslel, že vydlabali melón a šupku z neho si Pichliačik nasadil na ostne ako prilbu. :-) Nielen vlastnosti poníka sú niečím, čo by vás malo presvedčiť. Som zástanca toho, aby si deti pestovali vzťah k zvieratám od malička. Séria Poník Pejko vysvetlí deťom základné vlastnosti jednotlivých zvierat, spôsob, akým žijú a tiež, že sú to bytosti, ktoré síce nerozprávajú, ako je to v rozprávke, ale vnímajú svet, a preto sa k nim človek má správať úctivo. Akurát mi nejde do hlavy, prečo sú obe diela označené ako čítanie pre dievčatá. Úplne v pohode by som odporúčala túto knihu ako prvé čítanie aj chlapcom. Nič rýdzo dievčenské tu totiž nebolo a mravné princípy či láska k zvieratám sú vhodné pre obe pohlavia.

www.citaj.to, 27.6.2016

Určite rodičom odporúčam


Vyrástlo vaše malé dievčatko a je z nej prváčka? Siahnite po sérii o múdrom poníkovi Pejkovi, ktorého priateľskosť a dobré spôsoby nielen podvedome formujú vaše dievčatá, ale zaručene ich budú poníkove dobrodružstvá aj zabávať. Prvá kniha (tá s ružovou obálkou) nesie názov Poník Pejko: Príbehy z Fazuľkovej farmy. Skladá sa z deviatich krátkych príbehov, pričom sa zoznamujeme s Pejkom prvý raz. Utiekol z cirkusu, čo mu nohy stačili a skryl sa na Fazuľkovej farme. Na tejto farme žijú aj cap Karol, osol Adam, mačka Cilka, krava Žofka, pes Punťo, kohút Kazimír či sliepka Klotilda. Všetky zvieratká si poníka veľmi rýchlo obľúbia, pretože je skromný, má priateľskú povahu a všetky problémy na farme vždy hravo vyrieši. Farmár a jeho malá dcéra Betka si ho tiež rýchlo zamilujú, a tak sa stáva súčasťou statku. „Betka sa chystala do postele. ,Odložila si si bicykel?´ Opýtala sa mamička. ,Možno bude v noci pršať.´ ,Hneď ho idem schovať,´ odpovedala Betka. Otvorila vráta stodoly... A čo tam neuvidela? Nemohla uveriť vlastným očiam. V ich stodole tvrdo spal poník.“ Druhá kniha (tá so zelenou obálkou) sa volá Poník Pejko: Dobrodružstvá za plotom a páčila sa mi o trošku menej ako prvá časť. Prečo? Knihu tvorí tak isto ako v prvej časti deväť príhod, no všetky sa mi zdali veľmi podobné. V prvom príbehu krtko ukradol Betkin náramok, v druhom zvieratá ukradli Pejkove zázračné semienko, v treťom si vzájomne kradli kukuričný klas, v štvrtom lasice ukradli vajíčko, v piatom príbehu riešili zvieratká záhadu, kto im ukradol mláku a ja som naozaj mala pocit, že sa autorka inšpiruje súčasnou situáciou v slovenskom parlamente, kde sa prevalili kešu kauzy a kradne sa a kradne... Veľmi podobný motív by si čitateľky od siedmich rokov, ktorým je séria určená, zrejme nevšimli, no my dospelí sme o niečo kritickejší. „Zvieratká stáli s otvorenými ústami a žasli nad jeho krásou. Ako prvý prehovoril osol Adam. ,Viete čo? Nazveme ho Pejkova ruža, pretože on sa oň staral najlepšie.´ ,Veď som skoro nič neurobil,´ namietol Pejko skromne. ,To bolo pre neho zrejme to najlepšie. Pozrite, aký je úžasný.´ Zvieratká pokývali súhlasne hlavami a od tých čias hovorili kríku pri plote dvora Pejkova ruža.“ Obe knihy sú veľkého formátu A4 a zdobia ich nesmierne krásne ilustrácie. Myslím, že tie by uchvátili aj dnešné deti vyrastajúce vo svete blikajúcich a farbami nabitých tabletov. Okrem toho, že obrázky vyzerali ako na počítači, bolo orámovanie každej strany farebné a skutočne rozprávkové. Určite rodičom odporúčam, aby po knihách siahli, pretože vlastnosti poníka Pejka sú hodné prezentácie. Okrem skromnosti, priateľskosti, pokory a múdrosti bol aj odvážny a empatický. Utkvela mi v hlave príhoda, ako sa so zvieratkami na farme chcel ježko Pichliačik veľmi kamarátiť, no nechtiac vyfučal loptu a urobil podobné galiby, pretože mal pichliače. Pejko však vedel, že je smutný a hútal, ako by sa mohli spolu hrať. Nakoniec vymyslel, že vydlabali melón a šupku z neho si Pichliačik nasadil na ostne ako prilbu. :-) Nielen vlastnosti poníka sú niečím, čo by vás malo presvedčiť. Som zástanca toho, aby si deti pestovali vzťah k zvieratám od malička. Séria Poník Pejko vysvetlí deťom základné vlastnosti jednotlivých zvierat, spôsob, akým žijú a tiež, že sú to bytosti, ktoré síce nerozprávajú, ako je to v rozprávke, ale vnímajú svet, a preto sa k nim človek má správať úctivo. Akurát mi nejde do hlavy, prečo sú obe diela označené ako čítanie pre dievčatá. Úplne v pohode by som odporúčala túto knihu ako prvé čítanie aj chlapcom. Nič rýdzo dievčenské tu totiž nebolo a mravné princípy či láska k zvieratám sú vhodné pre obe pohlavia.

www.citaj.to, 27.6.2016

Z mravčej perspektívy je všetko pekné...


Nájsť peknú príbehovú knihu pre kategóriu 3 - 5 ročných detí je práca na celý deň. Ponuka obrázkových kníh je síce obrovská, ale veľakrát v nich absentuje vhodný text, ktorý, ak už nie je extra originálny, aspoň neprekypuje zbytočnou infantilnosťou. Knihy, ktoré, ak už nenadchnú, tak aspoň neublížia, treba v kníhkupectvách pracne vyberať spomedzi kopy kudrlinkových, nepekne poskracovaných rozprávok. Nechápte ma zle, nemám nič proti kudrlinkám. Ide mi len o poukázanie na kombináciu dobre napísaného textu a vkusných ilustrácií, pretože aj trojročné deti budú chcieť kvalitný čitateľský zážitok, ak ich naučíme ho očakávať. Netreba ich podceňovať. Rozprávky z mravčej chalúpky o dvoch mravčích bratoch Kamilovi a Emilovi vám bude pripomínať vaše vlastné spomienky na podobné príbehy z detstva, odohrávajúce sa kdesi na lesnej lúke. Kto by si nepamätal, o čom bola včielka Maja, Maťo a Klinček, Kremienok a Chocholúšik alebo Bračekovci mravčekovci… Táto kniha je pokračovaním tradície mikropríbehov, v ktorom dve hlavné postavy na vlastnú päsť (bez mamy a otca, ktorí v podobných dielach vždy absentujú) prežívajú rôzne dobrodružstvá. Dej jednotlivých rozprávok je jednoduchý až banálny, charaktery postáv sú jasné a nemenné, dialógy zrozumiteľné. V texte sa operuje s vecami, ktoré sú troj/štvorročnému čitateľovi známe (slniečko, spadnuté jablká, zmena počasia, základné náradie, karnevalová maska) a emočné prežívanie hrdinov je takisto prispôsobené danej vekovke - kamarátstvo, nezhody a uzmierovanie sa, robenie priekov a ospravedlňovanie sa, pomoc tomu, kto je v núdzi, radosť zo spoločnej práce a podobne. V knižke vás nemá čo negatívne prekvapiť. Písmo je veľké a každá strana prekypuje ilustráciami presne sledujúcimi dej, aby bolo pre deti jednoduchšie ho sledovať. Príbehy sú trochu dlhšie, než dokáže priemerné trojročné dieťa obsedieť, ale rozvíjajú viacero dejových línií, z ktorých každá môže zaujať. Obrázky pripomínajú graby z animovanej rozprávky. Rozprávky z mravčej chalúpky patria medzi knižky, ktoré rada označujem ako milé. Neurážajú, detinsky nebľabocú, ich príbehy sú nežné a zrozumiteľné. Možno vás ako rodiča hneď nenadchnú, ale vy už máte všetky tie chrobáčikové časy stokrát za sebou. Trojroční sa s nimi stretávajú prvýkrát a majú pre nich punc veľkého objavu. Zem im je ešte veľmi blízka a je predsa úžasné popri prplaní sa v hline sledovať hmyz a vymýšľať si k nemu vlastné rozprávky.

Denník N, 24.6.2016

Odporúčam všetkým nadšencom mafiánov


ozor, pozor. Útočia na vás mafiáni, ktorí majú schopnosť premieňať sa na pumy, levy a iné šelmy. Prípadne ženské osadenstvo na hady všetkých druhov. Bude to napínavá jazda, ktorú prežijú len tí, čo sa milujú! Kai Meyer, autor z Nemecka, spojil v sérii Arkádia takmer nespojiteľné: dva mafiánske rody, ktoré medzi sebou odnepamäti bojujú, lásku, ktorá svojou osudovou deštruktívnosťou náramne pripomína Rómea a Júliu a fantasy svet, kde sa niektoré ženské hrdinky zmenia na hadie princezné a muži na šelmy túžiace po krvi. Do toho sa zamontujú hybridi, ľudia so zvieracími časťami tela, niekoľko šialených vedcov a Hladný muž, ktorý chce prevziať moc nad všetkými a poľovať na ľudí. Znie to ako obrovský guláš všetkého možného, len nie kvalitnej literatúry. „Vo vozidle to páchlo krvou, perím a ešte niečím príšernejším, zmesou zápachu jatiek a nečistého kurníka. ,Nechcela sa vzdať,´ povedal. ,Bola dosť... nasrdená.´ ,Toto si urobil svojimi zubami? Doriti, Alessandro, ako si len...´ ,Tvoje výčitky v tejto situácii skutočne veľmi pomôžu, úprimná vďaka!´ Z tej hrôzy sa celá roztriasla. Prešľapovala vedľa auta z nohy na nohu. ,Môžeš mi láskavo vysvetliť, čo robíš? Nechceš tam hádam upratovať?!´ ,Nemôžeme jazdiť po Sicílii s mŕtvolou s odtrhnutou hlavou.´“ Ale je to skutočne tak? Kai Meyer je jeden z najpredávanejších autorov v Nemecku. Možno sa vám to podľa horných riadkov nezdá, ale svoju obľubu získal aj vďaka tomuto svetu, ktorý prevzal hlavné črty z bájok o Atlantíde. Arkádia: Pád je tretia časť napínavého dobrodružného young adult fantasy románu, ktorý spája nespojiteľné, aby vytvoril zaujímavú spleť intríg, bolestivých odhalení a najmä niekoľkých skúšok lásky hlavných hrdinov, Rosy a Alessandra. Aby ste sa dostali do obrazu, prečítajte si recenziu na prvú časť série tu. A komu sa nechce čítať, poviem vám v krátkosti o čo ide: Rosa a Alessandro sa nechtiac stali vodcami dvoch mafiánskych klanov, ktoré medzi sebou prechovávajú nenávisť ako deti v škole k špenátu. Alcantrovci a Carnevareovci sa nemajú v láske, zato Rosa a Alessandro áno. Ale Rosa je potomok rodu Lamií, teda hadov a Alessandro potomok rodu Panthera. A podľa starých tradícií spojenie týchto druhov akosi nejde dokopy. Preto a pre ďalšie vymyslené dôvody idú všetci mafiáni po hlavných hrdinoch. Chcú ich zajať a vydať Hladnému mužovi, samozvanému kráľovi, ktorého sa mafiáni buď boja, alebo im Hladný muž nasľuboval hory-doly, a tak sa Rosa a Alessandro dávajú na útek a ide im o život. Pomedzi to ešte hľadajú stopy po tajomnej organizácii menom TABULA, ktorá robí pokusy na ľuďoch, a ktorá je zrejme aj kľúčom k pravde o Rosinom nezvestnom (mŕtvom?) otcovi. „,Kde je môj otec?´ spýtala sa, zatiaľ čo kráčala medzi radmi klietok hlbšie do podzemnej haly. ,Čo sa stalo s Davidom?´ Nijaká odpoveď. ,A Apollonio?´ Len mlčanie. Praskot a bzukot v žiarivkách. Asi od hmyzu, ktorý sa ocitol v zajatí za sklom.“ Znie to zložito, ale vôbec to tak nie je, verte mi. V každej knihe sa kúsok tajomstva odokryl, ale skladačka do seba nezapadla. Až v tejto časti vyjde celá pravda najavo. Aj naľavo, aj napravo. Kto prečíta prvé knihy, okamžite siahne aj po tretej. A bude to pecka Hovorí sa, že do tretice všetko dobré a v tomto prípade táto povedačka sadla ako včela na med. V poslednej časti sa toho stalo najviac, udalosti boli asi najlepšie vykreslené, napätie najprecíznejšie opísané, Rosa najvtipnejšia a najmenej otravná a Alessandro najviac drsnosladký. Presné dávkovanie romantiky, bezcitnosti, smútku, irónie a násilia, aby nikto nemusel prevracať očami a prechádzať stránkami bez života a emócií. „,Tvoja babička bola mocná žena. Zopár ráz som sa s ňou stretol pri nejakých oficiálnych príležitostiach. Možno s ňou obchodovala aj jedna moja firma.´ Niečo v jeho tóne v nej vyvolalo podozrenie. Niečo podstatné im tajil a kŕmil ich len omrvinkami.“ Výborný bol najmä posun hlavnej postavy (Rosy, Alessandro nejaký veľký posun nezaznamenal, ale zase je to chalan a oni sú v podstate takí, akí sú, a preto to s nami vydržia). Rosa sa z ufňukaného decka stala mierne chladnokrvnou, na moje potešenie veľmi vtipnou, a svojim správaním sympatickou hrdinkou, ktorá mi, pokiaľ si spätne na príbeh spomínam, ani raz nezdvihla krvný tlak. Ten mi dvíhali vyhrotené situácie, do ktorých sa postavy dostali a ešte viac spôsoby, ako sa z nich vyslobodili. A preto knihu odporúčam všetkým nadšencom mafiánov, ktorí si sem-tam prečítajú aj niečo nie úplne realistické, ale zato sa nezľaknú niekoľkých odtrhnutých končatín a vystrelených mozgov z hlavy.

www.citaj.to, 16.5.2016